Navigácia stránky


Skoč na:

Hlavné menu
Obsah

 

Hlavné menu


 
Navigácia stránky

Obsah


Vo vzduchu medzi

Boris Ondreička

O hudbu (elektronickú a rockovú) som sa začal intenzívnejšie zaujímať, keď som mal 13 (1982).

Vyrastal som v Bratislave.

Toto miesto bolo v antike najsevernejším cípom Limes Romanum oddeľujúcim ich svet od sveta barbarov. Rimania vravievali, že za touto hranicou sa nachádza koniec sveta. Tradovalo sa, že ak sa chce niekto stať básnikom musí ísť až na kraj sveta – za brehy tejto rieky. Bratislava mala meno Istropolis – mesto na Dunaji.

Bratislava dnes leží na hranici s Rakúskom, čo v 80tych rokoch znamenalo pre západ najvýchodnejšiu hranicu ich bloku s našim. Na rozdiel od väčšiny Slovenska tu bolo preto možné nerušene sledovať program rakúskeho rozhlasu a televízie.

Sledoval som programy MusicBox a Nachtexpress na Ö3, Kunstradio s Wolfgangom Kosom na Ö1a televízne Kunststücke v piatok v noci s brilantným Dietrom Mohrom.
(Treba pripomenúť, že neexistoval internet.)
Postupne som si začal z toho rádia pesničky nahrávať na kazety. S Braňom Špačkom sme si tie kazety začali vymieňať a veľa sme o tých pesničkách a kapelách debatovali. (Navyše sme spolu založili kapelu – Kosa z nosa.) Keďže sa jednalo o vysielanie v nemčine vrátane názvov zväčša v angličtine (angličtina rakúskych moderátorov), tak sme boli nútení tieto dáta foneticky prepisovať, čo veľakrát plodilo chybné informácie.

Jedna vec však bola na celej tej situácii bolestivá - keď viedenské rádio propagovalo koncert vo Viedni a ja som bol zo zmyslu tej informácie úplne vylúčený, lebo som tam samozrejme nemohol ísť, aj keď to bolo blízko.

V Bratislave v tom čase existoval aj čierny obchod s platňami (CD bolo ešte v plienkach). Boli to nedeľné burzy, ktoré vždy z času na čas menili svoje miesto – Medická záhrada, Na vŕšku pri Klariskách, Sad Janka Kráľa. Dali sa tam platne kúpiť, alebo za 20 korún dať nahrať. Tieto burzy boli dôležitým miestom stretnutia rozličných ľudí podobného myslenia. Burzy trvali vždy tak do jedenástej pred obedom, kým neprišli policajti a ľudia sa nerozpŕchli na všetky strany. Musím však povedať, že som tam nikdy nezažil žiadne násilie, stačilo, že sa v diaľke zjavilo auto a všetci „nenápadne“ odišli.

V centre mesta, na jednom z najprominentnejších miest, na námestí Slovenského národného povstania, bolo Poľské kultúrne stredisko (je tam dodnes), kde bola aj predajňa vydavateľstva Polton. Polton vydával aj tituly, ktoré boli vo vtedajšom Československu ilegálne, takže, keď ste si kúpili napríklad Fresh Fruit for Rotting Vegetables od Dead Kennedys (Cleopatra DKS 3 1980 / Polton 1987) a vyšli ste z obchodu, tak ste vonku na ulici držali fakticky zakázaný obsah.

To len ilustruje aké mimoriadne boli medzi jednotlivými krajinami východného bloku rozdiely v otázkach legálnosti či nelegálnosti, prípustnosti jednotlivých prejavov pop kultúry a to ešte dokonca v 80tych rokoch. Poľsko, Československo, či Maďarsko boli na tom v tomto ohľade celkom mierne. Najlepšie na tom bola, samozrejme, Juhoslávia, kde podobné kapely aj naživo vystupovali.

Prvý koncert sme mali (spolu s viacerými kapelami ako Lord Alex a iné) v roku 1987 v klube dôchodcov, v suteréne na Konventnej ulici. Niektorý z kámošov dostal odtiaľ kľúče za bonboniéru, kvety a fľašu vína. Prišlo tam asi 100 pankáčov. Koncert sa začal poobede a skončil okolo 17-tej hodiny.

Punk, anarchizmus sme nikdy nevnímali ako ľavicový radikalizmus, aj keď drvivú väčšinu publika - komunity tvorila učňovská a robotnícka mládež. „Ľavicové“ sa nám automaticky spájalo s režimom útlaku, v ktorom sme žili, preto to pre nás bolo absolútne neprijateľné spojenie. Punk znamenal priestor bezbrehého sebavyjadrenia, žiaden konštruktívny odpor či hnutie, len surová pubescentná rebélia voči akejkoľvek autorite. Áno, niečo tak otvorené ako tá mýtická rieka, čo nemá brehy. A navyše všetko, čo znelo ako tvrdá hudba a nebol to jasný heavy metal sa považovalo za punk rock, aj R.E.M.. A tak sme zistili, tiež až oveľa neskôr, keď sme objavili kapely ako Uncle Tupelo, že hráme asi alt country, lo fi alebo niečo podobné, ale pravdepodobne nie punk rock.

Z hradu Devín som chodil pozorovať Dunaj a vtáky ako slobodne prelietavajú ponad hranicu Československa s Rakúskom, tam a späť, rovnako ako tie rádiové vlny. Lenže, ako som si potom uvedomil, aj keď my sme intenzívne sledovali rakúske médiá, žiaden Rakušák samozrejme slovenské vysielania nikdy nesledoval.

60 kilometrov z jednej strany tej istej trasy znamená aspoň 360 z jej opačného východiska.

Ako keby tá antická predstava o priestore za Dunajom stále pretrvávala.

Ešte v druhej polovici 90tych rokov napísal Matthias Dussini (je to vynikajúci žurnalista) článok o Bratislave pre viedenský týždenník Falter s názvom Neue Nachbarn – Noví susedia. Hoci sme tu my - Slovensko / Československo - predsa nepretržite skoro sto rokov a my - Slováci / Česi - tisíce.

Byť 50 rokov v sovietskom svete znamenalo niekam ako keby odísť a potom sa vrátiť - ako nezvaní (?) hostia.

In: Katalóg k projektu Küba – Cesta proti prúdu, Thyssen Bornemisza Art Contemporary, Walther König Publishing, 2006

 

 

 

 
Navigácia stránky