Navigácia stránky


Skoč na:

Hlavné menu
Obsah

 

Hlavné menu


 
Navigácia stránky

Obsah


“Aký som úbohý.”

( K spôsobom konceptualizácie problému času u Herakleita, Platóna, Augustína a Husserla.)

Fedor Blaščák

Podľa Husserla je vedomie času základajúce pre skúmanie iných štruktúr a foriem vedomia.  O vedomí času hovorí ako o „alfe“, ktorá predchádza skúmaniam konštitúcie objektivity vstupujúcej do vedomia – a to vstupujúcej doň takpovediac „zvonku“ vo forme pasivných syntéz (napr. pri zmyslovom vnímaní), tak aj skúmaniam konštitúcie sebaprodukujúcej subjektivity a jej výtvorov vstupujúcich do vedomia „zvnútra“ (prostredníctvom reflexie). Časové vedomie je „univerzálny formálny rámec, synteticky konštituovaná forma, na ktorej musia mať účasť všetky ostatné syntézy.“ ([5], 125) O istom výnimočnom postavení problému času u Husserla svedčí aj to, že v Ideách analýzu vedomia času vyraďuje s poukazom na jej obtiažnosť a autonómnosť. Odkazuje pritom na svoj prednáškový cyklus z roku 1905, v ktorom zhrnul výsledky vlastných „dlhých márných snáh“. Dodajme, že text Prednášok k fenomenológii vnútorného časového vedomia vyšiel knižne až v roku 1928 (vydal M. Heidegger) v redakcii Edith Steinovej. Exkluzívne tejto problematike je venovaný celý X. zväzok Husserlián; ďalším dôležitým zdrojom Husserlových textov k tejto téme sú tzv. Bernauské rukopisy z rokov 1928-1930 (zaradených do obsahu  33. zväzku Husserlián), a taktiež fragmenty úvah o čase zasadené do kontextu Logických skúmaní, Ideí I. či Formálnej a transcendentálnej logiky. Malo by byť preto zrejmé, že „záhada časového vedomia“, ako sa na jednom mieste Husserl vyjadruje, bola pre ňho trvalou  myšlienkovou inšpiráciou a jednou z hlavných motivácii neustálej revízie vlastného filozofického projektu (za všetky spomeňme len obrat od statickej ku neskoršej genetickej fenomenológii). Tieto historické a technické poznámky tu neuvádzame len z opatrnosti (ako  výhovorku), ale ako zdôvodnenie stratégie nasledujúceho výkladu. V krátkom referáte jednoducho nie je možné  zmysluplne vyložiť Husserlove riešenia problému času spôsobom odlišným od „fachidiotizmu“.       

Obsahom môjho referátu bude preto náčrt Husserlovej koncepcie štruktúry časového vedomia s poukazom na vybrané myšlienkové inšpirácie z histórie. Nárčt štruktúry časového vedomia predstavím prostredníctvom Husserlovho časového diagramu, historické inšpirácie nachádzam vo vybraných fragmentoch z myšlienkového odkazu Herakleita, Platóna a Augustína. Nejde mi tu pritom o bezbrehú komparáciu naprieč stáročiami ale o: po prvé - expozíciu kontrastu medzi rôznymi spôsobmi konceptualizácie a z toho plynúcej odlišnosti spôsobov vyjadrovania riešení problému času, po druhé - o zachytenie toho, čo v takom kontraste pôsobí ako zjednocujúci prvok.    

S tým súvisí naša úvodná téza a znie, že to, čo spája rozličné spôsoby konceptualizácie problému času je v prvom rade spoločná motivácia - záujem filozofa vyrovnať sa s dynamickou povahou vlastnej skúsenosti so svetom, s problémom vlastnej identity, ktorá nie je identitou nemennej látky, je dynamickej povahy a preto je akosi sporná.

Tu by mohla zaznieť prvá námietka: filozofické teórie času predsa nemôžu byť len produktmi sebareflexie, introspekcie - čírej obrazotvornosti  ich autorov. Chceli resp. chcú byť objektívným, kontrolovateľným poznaním, ktoré ako také nemôže vyvierať len zo subjektu. Veď predsa hocaká seriózna teória nemôže byť len súbor tvrdení, vyplývajúcich z filozofovho poznania seba samého. Na to odpovieme, že pre nás záujem filozofa vyrovnať sa s dynamickou povahou vlastnej skúsenosti predstavuje motiváciu k filozofovaniu a to, ako také, má za následok istý  „spôsob konceptualizácie“ filozofických problémov, ktorý zastupuje spomínanú požiadavku po objektívnosti. O akej inej objektivite môže byť vo filozofii reč než o objektivite súvislých jazykových útvarov? Požiadavku koherencie, konzistencie či korešpondencie súboru našich presvedčení o skutočnosti a skutočnosťou samotnou možno klásť len „písomne alebo ústne“. Až na základe jazykového podkladu  možno príslušné presvedčenia následne zhodnotiť, či už z hľadiska kritérií zdravého rozumu, použiteľnosti, zaujímavosti apod. 

Ale späť k myšlienke o spornosti osobnej identity vyplývajúcej z dynamickej povahy našej skúsenosti. Tá v rámci filozofických úvah o čase vyplýva  z potreby konceptuálneho zladenia dvoch protichodných princípov – totožnosti (stálosti, trvalosti) a odlišnosti (premenlivosti, plynutia). V našom historickom exkurse budeme stopovať súvislosti a vzťahy tychto dvoch princípov  a v konečnom dôsledku ich výskyt u Husserla v  tzv. časovom diagrame.

Ako prvý filozof v dejinách sa o ich zladenie pokúsil  Herakleitos: v zlomku B12 sa uvádza, že „na tých, čo vstupujú do tých istých riek sa valia nové a nové vody.“ ([2], 99) Ako to, že rieka ostáva rovnakou keď ňou tečú nové a nové vody? Veď predsa, rieka nie je nič viac než práve tou tečúcou vodou. Niečo podobné asi zarazilo aj Platóna keď Herakleitovu myšlienku zjednodušene interpretuje pod heslom „panta rhei“ – všetko plynie. O akej stálosti tu však Herakleitos hovorí? Nuž snaď o tej, ktorú máme na mysli, keď povieme, že každá skúsenosť, každý zážitok  je vždy nevyhnutne časový. Riečna metafora princípy totožnosti a odlišnosti výstižne  kombinuje - výrazom „tie isté rieky“ Herakleitos poukazuje na časový aspekt našej skúsenosti a  výrazom „nové a nové vody“ odhaľuje jej neustále premenlivý obsah. Inak povedané, Herakleitos identifikuje čas ako formu kontinuity, ktorá spája premenlivé obsahy do jedného toku/celku.

Voči Herakleitovej dynamicko-statickej konceptualizácii času postavil Platón svoju obrazovú konceptualizáciu.  V skratke vyjadrenú presvedčením, že skutočnosť je stála, jej skúsenostný obraz však už nie. Pamätné a v istom zmysle osudové chorismos z dialógu Faidón prinieslo aj do filozofických úvah o čase nový prvok. „To, čo sme nazvali časom je pohyblivý obraz večnosti trvajúcej v jednote s pohybom určovaným číslom“, píše Platón v Timaiovi. ([7],36a) Opäť tu máme príťažlivú metaforu. Princíp totožnosti tu však operuje pod označením večnosť a princíp odlišnosti Platón spája s pohybom. Iste, čo termín, to problém. Napriek tomu budeme referovať stručne a pomôžeme si skúmaniami prof. Patočku o vzťahoch medzi psyché, kinésis a zoe  v Sofistovi. Duša je zmesou súcnosti, totožnosti a odlišnosti (mnohosti). Neohraničenosť (apeiron) mnohosti je v tejto zmesi spätá pevným putom miery/určenia (číslom).  Keďže pohyb je u Platóna jednota protikladov, takto skomponovaná duša musí byť nevyhnutne v pohybe. Z toho vyplýva, že duša je číselne (matematicky) vyjadrený pohyb. Nachádza sa na rozhraní toho, čo je stále a toho, čo sa pohybuje. Inak povedané je duša tým, čo sprostredkováva nemennosť čísla, alebo všeobecnejšie – ideí, premenlivému súcnu – v závislosti od kontextu ním môže byť priestor alebo jednotlivá duša. Toto sprostredkovanie je zvláštnym druhom pohybu/procesu, ktorý predpokladá istú kontinuitu, odlišnú od kontinuity čísel aj od kontinuity púhej rozlohy priestoru. Duševnému pohybu je totiž vlastná kontinuita „spájajúca rôzne fázy,.., navzájom medzi sebou“; „prechádza od toho istého, totožného, k inému, rôznemu, bez toho, aby prestala podržiavať prvú fázu.“ (porovn. [6], 31-34) Ak vezmeme do úvahy, že u Platóna má dušu aj kosmos, môžme skonštatovať, že Platón, v porovnaní s pomerne triezvou Herakleitovou charakteristikou času ako formy kontinuity spájajúcej premenlivý zmyslový obsah, vyzdvihol čas do metafyzických výšin. V Platónovom mnohoposchodovom a rozumne usporiadanom celku súcna je čas formou sprostredkujúcou vzťah medzi večnosťou – princípom totožnosti a pohybom – princípom odlišnosti, „aby tvory, ktorým to náležalo, nadobudli účasť na pojme čísla, poznajúc ho z obehu totožnosti a odlišnosti.“ ([7], 39b)

Náš historický prehľad ukončíme Augustínom - mysliteľom, ktorého úvahy o čase v XI. Knihe Vyznaní musí, podľa Husserla „študovať každý, kto sa zaoberá problémom času.“ ([5], 9) Názvom môjho príspevku citujem práve zúfalý Augustínov povzdych, keď sa domáha osvietenia, aby problém času vyriešil. „Viem dobre, že toto všetko vravím v čase a že už dlho hovorím o čase a že i toto „dlho“ nie je ničím iným než trvaním času. Ako to teda môžem vedieť, keď stále neviem čo je čas? Či snáď neviem, ako by som vyjadril to, čo viem? Aký som úbohý! Veď ani neviem, v čom sa to vlastne nevyznám.“ ([1], 407) Čo však vie je to, že keby nič neplynulo, nebola by minulosť, keby nič neprichádzalo, budúcnosť a keby nič nebolo teraz, nebola by prítomnosť. Augustínove Vyznania sú asi najlepším dokladom našej tézy z úvodu, že v pozadí konceptualizácie problému času je záujem filozofa vyrovnať sa s problémom vlastnej identity  - Augustín si pred vnútorným zrakom predostiera svoju minulosť aby pochopil to, čo nevedel pred vlastným obrátením – konkrétne to, že Božia milosť na ňom neustále spočívala. Problém, na ktorý Augustín významne poukazuje je problém pamäti, prepojenia času so zabúdaním. „Pamäť je to, čo ma činí mnou samým a bez nej by som nebol ja.“ ([1], 326) Princípy totožnosti a odlišnosti exponuje Augustín úvahami o pamäti a zabúdaní, miestom ich kombinácie a zladenia je duša človeka. A duša oplýva schopnosťou v prítomnosti spomínať si na minulé a očakávať budúce. „Čas“, vraví,  nie je „nič iné než isté rozpätie – čoho však neviem – jedine ak dušej samej.“ ([1], 405)

Zhrňme to: Herakleitov spôsob konceptualizácie problému času sme pomenovali ako dynamicko-statický. Princíp totožnosti je u ňho samotné jestvovanie času („tá istá rieka“) a princíp odlišnosti je jeho charakteristikou („nové a nové vody“). Platónov spôsob konceptualizácie nazývame obrazový. Princíp totožnosti u Platóna operuje pod označením večnosť a princíp odlišnosti spája Platón s pohybom . U Platóna plnil čas navyše funkciu akejsi „ontologickej konštanty“ prepájajúcej kosmos (makroúroveň) s psyché (mikroúrovňou).Obaja sa o čase vyjadrili veľmi stručne a to prostredníctvom metafor.  Augustín si v protiklade k obom nevypomáha len viacznačnými metaforami a problému času venuje celú XI. Knihu Vyznaní . Problém času je pre ňho problém vlastnej identity, pamäti a zabúdania. Je vnútornou záležitosťou človeka a takým je aj jeho spôsob konceptualizácie – nazvime ho – psychologický.

    Edmund Husserl si vo svojich úvahach o čase nekladie, na rozdiel od Augustína, otázku: „Čo je čas?“. Nikdy totiž nezakúšame čas ako taký, a preto nehľadá podstatu času. Naproti tomu je naša skúsenosť vždy časová. Pýta sa preto, ako je časové vedomie možné, ako sa mu dá rozumieť. V situácii, keď si na niečo spomíname, dochádza k prekrytiu obsahu v minulosti skúsenostne zaznamenaného faktu s prítomným spomienkovým nazeraním. Vieme o identite obsahov v týchto dvoch časovo oddelených aktoch. Husserlova otázka v tejto situácii znie : „odkiaľ resp. ako to vieme?“ V nasledujúcom podáme náčrt štruktúry časového vedomia – a teda Husserlov spôsob konceptualizácie problému času.

    O vedomí, uvádza Husserl v Logických skúmaniach, sa dá hovoriť v trojakom zmysle:

1. vedomie ako celkové reelné fenomenlogické trvanie empirického „ja“, ako spojenie psychických zážitkov v jednote zážitkového prúdu,

2. vedomie ako vnútorné uvedomovanie vlastných psychických zážitkov,

3. vedomie ako zhrňujúce označenie pre rozmanité „psychické akty“ alebo „intencionálne zážitky“. ([3], 356)

Ak hovoríme o štruktúre časového vedomia, myslíme tým štruktúru umožňujúcu vysvetliť trvanie ľubovoľného časového objektu – Husserl v tejto súvislosti pracuje s príkladom hudobnej melódie. Zmyslové vnímanie (sluch) sprostredkúva melódiu vedomiu, ktoré v postupujúcom uplývaní melódie, kontinuálnym spájaním jednotlivých fáz vytvára jej zmysel. Tento zmysel znamená, že v postupujúcom priebehu fáz platí aj naďalej to, čo sa už neobjavuje, ako uchované v primárnej spomienke (retencionálne podržanie) a zároveň sa naplňuje a bližšie určuje anticipované očakávanie budúceho (protencionálne predjímanie). Týmto spôsobom, v kontinuite vnemových a vedomých zážitkov získavam o melódii evidenciu. Ale ako je možné, že nejaký jednotlivý vnem spojito prechádza v iný? Akým spôsobom dochádza v tomto spojitom prechode k tvorbe samostatných a teda v istom zmysle diskrétnych obsahov vedomia? Každý kognitívny akt sprostredkúva unikátny obsah a pritom zastupuje a ponecháva si vlastné miesto v časovom slede (ak A nasleduje po B počas vnímania tak tomu bude rovnako aj v prípade adekvátneho spomínania). Ako opísať a filozofický vysvetliť kognitívny proces, ktorý nie je ani „rapsódiou vnemov“ a ani jedným veľkým „deja vu“?

    Vnímanie, vždy nový aktuálny vnem sa vzťahuje na bezprostrednú prítomnosť. Stále sa v tom však  prirodzene ohlasuje istá vedomosť o minulom a zároveň očakávanie budúceho. Čo je však (primárna) spomienka? Istá forma vedomia o minulosti, v spomienke je nejakým spôsobom spoluobsiahnutý minulý vnem. Ako sa však obsah minulého vnemu konštituuje v mojom vedomí v aktuálnom okamihu teraz?

   

Na vysvetlenie Husserl ponúka tzv. časový diagram:
 

časový diagram:

 


 

Horizontálna os m predstavuje sled jednotlivých po sebe nasledujúcich okamihov teraz, ktorým môžme rozumieť ako abstraktným momentom vyplňujúcich nejaký proces (napr. vnímania hudobnej melódie). Úsečka t0t4 reprezentuje istý časový výsek tohto procesu. Každý časový bod teraz je, podľa Husserla, zdrojom dvojakého zamerania vedomia. Pozdĺžna intencia v bode t0 smeruje k novému obsahu v bode t1 (nadchádzajúcemu tónu), zároveň však obsah z t0 nemizne okamžite a to vďaka priečnej intencii smerujúcej z bodu t0 do bodu t10. Ku každému bodu teraz sa pripája rad vertikálny – to je sled retencií obsahu daného v príslušnom bode na horizontálnej osi. Nemenný dolný index pri každom bode t vyjadruje fakt, že každý bod z vertikálneho radu je retencionálnou modifikáciou príslušného obsahu daného v teraz z radu  horizontálneho a tieto body sa neustále ďalej modifikujú – postupné vrstvenie tejto modifikácie vyjadruje zmena horného indexu pri každom t.  Bod t4 predstavuje abstraktný moment absolútneho teraz.  Vertikálna os n zobrazuje rad retencionálnych modifikácií, ktoré sa odvíjajú od aktuálneho teraz, t.j. od bodu t4 - predstavuje hranicu medzi sférou retencií a protencií. Body t0, t1, t2, t3, t4 Husserl označuje ako pôvodné impresie, v našom prípade je ich obsahom práve znejúci tón. Súčasne s pôvodnou impresiou je daná kontinuita retencií tých predošlých („spomienkový chvost ako chvost kométy“). Husserlov časový diagram zobrazuje uplývanie jednotlivých teraz času a zároveň aj ich retencionálnu modifikáciu. Tento dvojitý pohyb nachádza v diagrame  jednotné vyjadrenie prostredníctvom diagonálnej osi e. Vertikálna os i retencií vyjadruje intenzitu s ktorou je obsah pôvodnej impresie daný vo vedomí . Čím nižší je horný index, tým intenzita slabne a obsah pôvodnej impresie mizne v minulosti. Po prekročení istej hranice už nie je obsah pôvodnej impresie daný retencionálne, ale na základe reprodukcie (sekundárnej spomienky).  Plocha p predstavuje sféru protencií. Plocha q je taktiež sférou možností – je to však akási „minulá budúcnosť“ – sféra možností, ktoré sa v minulosti ponúkali ako protencie ale neboli realizované. Spojitú plochu ohraničenú spojnicami bodov t0-t4-t40 možno chápať ako to, čo Husserl na jednom mieste nazýva „časovým dvorcom“ (Zeithof) – spojitou sférou vyplnenou obsahmi pôvodných impresií a ich retencionálnych modifikácií daných vo vedomí takpovediac bezprostredne. 

    Štruktúru časového vedomia opisuje Husserl, ako sme už spomenuli, pomocou rozlíšenia medzi pozdĺžnou a priečnou intencionalitou. „V jedinom toku vedomia sú spolu prepletené dve neoddeliteľne jednotné, ako dve stránky jednej a tej istej veci vzájomne sa vyžadujúce intencionality. Pomocou jednej (pozdĺžnej – F.B.) sa konštituuje imanentný čas, objektívny čas, pravý, v ktorom sa nachádza trvanie a zmena toho, čo trvá; v druhej (priečnej sa konštituuje – F.B) kvázi-časový poriadok fáz toku.“ ([5], 80) Prostredníctvom prvej sa konštituuje (nový) obsah vedomia, prostredníctvom druhej sa konštituuje jednota daného obsahu v toku.  Na našom diagrame predstavuje os m zdroj pozdĺžnej intencionality, os n zdroj priečnej intencionality. A dvojaký charakter intencionality je Husserlovým riešením protikladu dvoch princípov, ktoré sme identifikovali v Herakleitových, Platónových i Augustinových úvahach. Princíp totožnosti vo forme intencie zameranej na objekt (obsah pôvodnej impresie) nazýva Husserl priečnou intencionalitou. Princíp odlišnosti vo forme intencie zameranej na nový obsah nazýva Husserl pozdĺžnou intencionalitou. Tieto dve intencionality vzájomnou kombináciou a pôsobením vypĺňajú resp. vytvárajú spojitú sféru vedomia. Hraničný prípad priečnej intencionality - výlučné pôsobenie princípu totožnosti - by eliminoval syntetizujúcu aktivitu pozdĺžnej intencionality (naberanie nových obsahov, čo by sa hypoteticky rovnalo zastaveniu času). Na druhej strane hraničný prípad pozdĺžnej intencionality – výlučné pôsobenie princípu odlišnosti - by znamenal odtrhnutie vedomia od zmyslu uchovávaného v retencii (aktivita naberania nových obsahov bez možnosti odlíšenia ich časovej polohy prestáva byť syntetizujúcou aktivitou a striktne vzaté by viedla k deštrukcii vedomia). 

    Ako vidíme, spôsob konceptualizácie problému času Edmundom Husserlom sa porovnaniu s antickými autormi vymyká.  Jeho spôsob konceptualizácie nazvem technický a to v tom zmysle, že vyžaduje rešpektovanie množstva rozlíšení a používanie technických termínov. K samotnému rozlíšeniu medzi pozdĺžnou a priečnou intencionalitou dochádza až po dlhej ceste labyrintom iných fenomenologických rozlíšení (napr. medzi reálnym a ideálnym, abstraktným a konkrétnym obsahom, medzi ponímaním a obsahom ponímania, medzi primárnou a sekundárnou spomienkou, objektívnym a imanentným časom atď.). V protiklade k metaforickému spôsobu vyjadrovanie na strane  Herakleita či Platóna, či literárnemu štýlu denníkových záznamov u Augustína, ktoré v oboch prípadoch priamo nabádajú prepojiť interpretáciu s vlastnou obrazotvornosťou a vďaka ktorým sú ich spôsoby konceptualizácie problému času intuitívne zrozumiteľné, Husserl vyžaduje disciplínu. Sám fenomenológiu považoval za „Arbeitsphilosophie“. Namiesto metafor si pomáha geometrickým znázornením.

    Napriek kontrastu v spôsobe konceptualizácie sme však identifikovali spoločný prvok  filozofických snáh o porozumenie problému času. Je ním snaha o zladenie princípu totožnosti s princípom odlišnosti, o prekonanie napätia medzi stálym a premenlivým.

Literatúra:

1.    Augustinus, A.: Vyznání; Praha 1990

2.    Herakleitos: zlomok B12 cit. podľa: Antológia z diel filozofov I; Bratislava 1970

3.    Husserl, E.: Logische Untersuchungen, 2. Band; Hamburg 1992

4.    Husserl, E.: Analysen zur Passiven Synthesis, Husserliana XI. ; Haag 1971

5.    Husserl, E.: Přednášky k fenomenologii vnitřního časového vědomí; Praha 1966

6.    Patočka, J.: Aristotelés, jeho předchudci a dědicové, Praha 1964

7.    Platón: Timaios a Kritias, Praha 1996

8.    Platón: Sofistes, Praha 1933

 

 

 

 

 

 
Navigácia stránky