Navigácia stránky


Skoč na:

Hlavné menu
Obsah

 

Hlavné menu


 
Navigácia stránky

Obsah


O osvetovej práci.

Fedor Blaščák


Môžme si myslieť, že umenie je púšťou politiky (Nebojša Milikić), alebo si môžeme myslieť opak, že umenie ako také je skrz naskrz politikum (Ján Mančuška). Ak by sme si mali vybrať, tak skúsenosť – v prípade ponuky týchto dvoch možností celkom určite – káže vziať obe a skombinovať.

Autenticita

Dobre vieme, že ideologická nosnosť pojmov umenia a politiky je vysoká, znesú takmer všetko, preto aj situácie (a výroky), v ktorých dochádza k definovaniu ich vzťahu sú zvyčajne dosť nejasné na to, aby dôvody na obhajobu oboch protikladných postojov pochádzali z toho istého zdroja. Takými sú napríklad, v danom kontexte dobre rozšírené, úvahy o autenticite. V nich sa, na jednej strane, môže javiť ako totálny odklon od okolitého sveta na spôsob individuálnej kontemplácie o ťažkých otázkach, ktorá umelca spoľahlivo zavedie na spomínanú púšť. Tam môže spočinúť v oáze vlastných vízií a teórií. Nakoľko autenticita má okrem existenciálnych (predpisujúcich) aj praktické implikácie, rovnako preto môže v podobných úvahách figurovať ako zdroj originálnych názorov a hnutí, ibaže prejavujúcich vlastnú zaujímavosť až v priebehu istej sociálnej praxe. V jej rámci myšlienky umelca dokážu „posunúť vnímanie ľudí“ a môžu tiež „premieňať myslenie v otázkach usporiadania spoločnosti a moci“ (Mančuška). Čiže od diváka (čitateľa) vyžadujú, aby sa zmenil, stal sa autentickým a podľa toho sa aj choval. Opájať sa krásou nestačí. Odpoveďou na nároky, ktoré kladie spojenie umeleckej produkcie so sociálnou (a politickou) praxou, bol svojho času Beuysov „rozšírený pojem umenia“. (Krásou presýtené) umenie si v ňom po dlhovekom zväzku s estetikou našlo novú partnerku. Politiku. Vzťah (drzosti) umenia a (ambicióznosti) politiky prešiel vývojom, v ktorom malo navrch raz jedno, raz druhá - od spoločenského utopizmu (Beuys, Debord, ...), inštitucionálnej kritiky (Hans Haacke, ...), opantania pamäťou (Lucia Nimcová, ...) až po súčasný trend reflexií všadeprítomnej politickej transformácie (Monument transformácie, ...). Táto pragmatická podmienka teda nie je vôbec nevinná, má za následok, že tá istá autenticita môže pokojne umelca pomknúť, namiesto púšte, k návšteve ministra kultúry.

Osvetová práca

Berme púšť a kanceláriu ministra ako obrazy dvoch hraničných prípadov jednej škály prejavov vzťahu medzi politikou a umením. Škálu pomenujme. V súlade s trendom by sa mohla volať kultúrna produkcia (inak, v nadpise avizovaná, osvetová práca). Pomenovanie definujme. Kultúrna produkcia (osvetová práca) je akákoľvek sociálna a politická prax (komunitná aktivita) vykonávaná ako prejav autonómnej vôle (slobodne) či už v rámci umenia, alebo mimo neho (v ateliéri umelca, v kancelárii politika atď.). Takáto široká definícia, ktorá očividne vstrebe akúkoľvek verejnú aktivitu, je na prvý pohľad úplne na nič. No ak nechceme považovať rozhovor umelca s ministrom automaticky za happening, performance či za inak umeleckú akciu a zároveň nechceme (nekorektne) podsúvať umelcom (reál)politické ambície, a z tohto pohľadu ich následne zosmiešňovať, tak v prípade, že sa niekto pýta, čo robí umelec na ministerstve, budeme mať po ruke, síce všeobecnú, no ako tak férovú odpoveď. Kultúrnu produkciu. Osvetu! Tá je už viac než 200 rokov médiom hybridizácie rôznych sociálnych rolí, napríklad misijnej s buditeľskou (Juraj Fándly koncom 18. stotočia) alebo občianskej s umeleckou (Ztohoven, Malik urvi dnes). Neskôr bude reč o súčasných slovenských pomeroch v tomto smere, nemusí byť preto na škodu v tejto súvislosti poznamenať, len tak na historický okraj, že 10 rokov potom, čo Imanuel Kant publikuje svoju odpoveď na otázku „Čo je osvietenstvo?“, Slovenské ľudové tovarišstvo v Trnave vydáva jednu z prvých kníh napísaných v novo založenej bernolákovčine - Piľní domajší a poľní hospodár od Juraja Fándlyho. Nič na tom, od tých čias našiel apel občianstva už aj v umelcoch trvalých spojencov. Jeho výrazom je dnes dobre známy a frekventovaný politický aktivizmus umeleckých komunít, ktorý patrí k veci umenia rovnako ako reprodukcia od Warhola v aukcii alebo nejakého iného známeho obrazu v papiernictve. Stačí si spomenúť na socialistický realizmus a jeho angažované umenie, alebo, v opačnom smere, na osadenstvo revolučných tribún v Československu. Tu zas treba pripomenúť, že práve jeho obecenstvo od 60-ych rokov spoluvytváralo (politickú) opozíciu.

Vlastné záujmy umelcov

To, že umeniu viac nedominuje krása (estetika), že sa o pozície musí deliť s poznaním (politikou), je, myslím si, jedným z nezamýšľaných dôsledkov európskeho osvietenstva. Totiž, neboli galérie a divadlá vôbec prvými verejnými priestormi v interiéri, v (hmotnom) bezpečí ktorých sa pomaly rúcali takmer všetky (teda nie len estetické) predsudky a konvencie? Vzhľadom na prudký ekonomický rozmach spojený s priemyselnou a technickou revolúciou by sme mohli urputnosť vo vývoji moderného umenia považovať za príznak toho, že moderné umenie je v prvom rade vedľajším produktom blahobytu. Bolo by možné rúcať staré formy estetiky a naopak, nachádzať „zaľúbenie“ v nových, naozaj „bez záujmu“ (Kant), v akomsi ekonomickom bezvetrí? Určite nie. Bez záujmu, osobného nasadenia, kľudne za cenu „špinavých“ praktík, by nebolo nijako možné dosiahnuť, aby sa dnešný divák pozeral na sliepky, zbité dosky a prázdnu miestnosť a uznanlivo pritom pokyvoval, že sa predsa len oplatilo prísť na bienále do Berlína (Petrit Halilaj). Na niečo také bolo ( a je) treba (ekonomický aj estetický) záujem skôr veľmi sofistikovane koncentrovať. História výstav umenia by preto mohla byť, zdá sa, o niečo pravdepodobnejším príbehom „dospievania“ moderného človeka, než ten, ktorý mu predpovedala dobová filozofická a estetická spisba. Každopádne, moderný človek respektíve umelec, vďaka osvietencom – a nechávam na čitateľa úvahu či skôr (filozoficky) Kantovho alebo (prakticky) Fándlyho typu - už veselo opovrhuje autoritou čerpanou z hierarchie. Vychádzajúc z toho, že rovnocenné postavenie pôvodne nachádza len ako súčasť verejnosti, kde sa môže začať diferencovať na základe rozumnejších pravidiel, než boli napríklad tie o príslušnosti k (takej či onakej) „dynastii“. Rovnocennosť je tu kľúčová, zabezpečuje slobodu v zmysle nevynúteného konania. Umelecká obec (s časťou publika) sa tak stáva jednou z „poučených komunít“ tvoriacu vlastnú „jazykovú hru“ a s ňou aj veľmi osobitý „biznis model“, prostredníctvom ktorého si dokáže, a pomerne úspešne, dobýjať a ochraňovať vlastné záujmy. Je na pováženie, že len na Slovensku dnes údajne existuje 30 000 výtvarných umelcov! Z nich politicky najagilnejší je miestny matador odporu - Rudolf Sikora. No nie o ňom bude reč v nasledujúcich kritických poznámkach na margo súčasného politického aktivizmu umelcov na Slovensku .

20 rokov (ne)prebehlo

Zrejme v reakcii, dnes (22.6.2010) to už možno povedať, na agóniu Ficovho „neo-normalizačného“ režimu sa v Bratislave v roku 2010 sformovala skupina mladých umelcov do iniciatívy „20 rokov od nežnej neprebehlo“. Výzvu podporilo niekoľko desiatok ľudí. Hlavnými protagonistami sa stali Michal Moravčík a Jana Kapelová. Z Čiech sa pridal Jiří David. Do verejnej diskusie ponúkla (zatiaľ) 2 témy. Prvou bol aktuálny problém (?) voľby riaditeľky SNG. Dobový kontext bol určený stavom, keď na Slovensku nemali riaditeľa 3 vrcholné kultúrne inštitúcie – SNM (múzeum), SNG (galéria) aj SND (divadlo). V prípade Slovenského národného múzea sa po (bez udania dôvodu) odvolanom Petrovi Marákym riaditeľom stal dovtedajší šéf Múzea Slovenských národných rád v Myjave, istý Rastislav Púdelka. Nastolenie témy voľby riaditeľa galérie bolo preto ako tak pochopiteľné. Išlo by o skoncentrovanie verejného záujmu za účelom pohrozenia „vrchnosti“, že v prípade galérie tam títo občania len tak hocikoho – nedajbože z Myjavy – nechcú. No nie kvôli Myjave sa emblémom výzvy v spojení so SNG stala „provinčnosť“. Vedeniu galérie výtvarníci vo svojej výzve vyčítajú tiež to, „že nezahrnula do dramaturgie svojej výstavnej činnosti reflexiu problematiky roku 1989“. Pritom to, že kritika výstavnej dramaturgie nie je tým akurátnym dôvodom, ktorý by mohol na prominentov v SNG nejako zaúčinkovať, sa dalo tušiť dávnejšie. Odchádzajúca riaditeľka totiž svoje (10-ročné) pôsobenie v januári 2010 okomentovala slovami: „SNG sa skutočne snažila vystavovať to, čo „teraz a tu" považujeme za hodnotu, kvalitu, hoci možno bude o 20 rokov pohľad budúcej teórie a kritiky, prirodzene, modifikovaný. Skôr ma trápi všeobecná relativita hodnôt, všadeprítomná a tolerovaná povrchnosť, ktorá v tejto spoločnosti vládne aj vo vzťahu k výtvarnému umeniu. Práve preto chcela byť galéria „ostrovom", ktorý divákovi ponúkne stretnutie s ozajstným umením, bez kompromisov. Na toto som špeciálne hrdá.“ Ak bez kompromisov, tak bez politiky. No len aby. Každopádne, aj túto samochválu lepšie prijmeme ak si uvedomíme, aké podstatné je  pre prácu s umením zveličovanie. Hyperbola netušiac, že jej opak raz vo forme antény prispeje ku kultu televíznej zábavy, ostáva symbolickým vyjadrením vzdoru umeleckej praxe. Estetický rozbor dvoch kužeľosečiek by nás síce mohol priviesť k názorom o „plytkosti paraboly“ a „dutosti hyperboly“, ale o tie tu teraz nejde.

V zmysle citovaného

V krátkom slede iniciatíva ako druhú tému, (znovu) oživila problém (neexistujúcej) slovenskej „Kunsthalle“. Začnem priamo: obe témy považujem - ako predmety verejnej diskusie – za osobitne nezáživné. Presvedčiť sa o tom môže každý pri pozeraní záznamu mdlého priebehu diskusných stretnutí, ktorý okrem iných frustrácií zachytáva tiež úradníka z ministerstva ako sa hneď na úvod zlostne ohradzuje proti časovému limitu príspevku, na čo okamžite prejde k priamej citácii nejakého zákona, čím naplnil vlastnú predstavu o zodpovednosti úradníka, a čo je asi tak aj všetko, kvôli čomu tam prišiel. Prosto, nedáva to veľký zmysel, preto sa obmedzím na niekoľko poznámok. Po prvé. Zakladatelia iniciatívy by zrejme mali pouvažovať nad zmenou názvu. Metafora s „nepohýbaninou“ veľmi nevyšla. 20 rokov práveže prebehlo, o čom azda najviac svedčí fakt, že v týchto dňoch sa na Slovensku formuje prvá vláda bez bývalých komunistov. K tomu mohlo dôjsť zrejme len základe toho, že (kritických) 20 rokov práve prebehlo.
Po druhé. Každá inštitúcia, keby chcela, zreformuje sa sama. Verejne diskutovať o podmienkach výberu riaditeľa je aj preto úplne na nič. No hlavne, dohodnúť sa na takýchto veciach je technický detail, ktorý snáď možno vybaviť jednou polhodinovou poradou. Čo do tém na verejnú debatu v kontexte slovenskej výtvarnej komunity je dynamika, dúfam, niekde celkom inde. A kvôli návrhom typu „inzerovať danú pozíciu v medzinárodných periodikách“, či „usporiadať medzinárodný konkurz“ sa, myslím si, naozaj nepotrebuje stretávať na diskusii 50 ľudí. Alebo to bol len širší manéver, niečo na spôsob „spravodajskej hry“ výtvarníkov, ktorý mal zabrániť obávanej „politickej nominácií“? Bolo niečo také vôbec v hre? Toto sú, už, nezaujímavé otázky. SNG má novú riaditeľku (Alexandra Kusá), reakcia iniciátorov na tento výber sa zatiaľ neobjavila. To, že sa s vervou diskutuje o podmienkach výberu, ale už sa mlčí o samotnom výbere preto podporuje viac teóriu „širšieho manévra“. Novovymenovaná riaditeľka nie je žiadnou neznámou, skôr naopak, tak žeby zavládla všeobecná spokojnosť? Uvidíme.

Zaktivizovať výtvarnú obec

Po tretie. Iniciatíva si kládla za cieľ „zaktivizovať výtvarnú obec, aby sa prelomilo obdobie dlhodobo vlečúcich sa tém súvisiacich s fungovaním inštitúcii (napríklad téma Kunsthalle)“. Ešte raz zopakujem. Každá inštitúcia, keby chcela, zreformuje sa sama. Čo sa týka „Kunsthalle“, tá neexistuje, tak reformovať by preto, podľa iniciatívy, zrejme bolo treba priority na ministerstve kultúry, na ktoré sa, ako jej potenciálneho zriaďovateľa, signatári obracajú. Považujem takúto snahu za zbytočnú. Dier vo verejných financiách je beztak dosť, čo v spojení so snovou atmosférou, ktorá už 13 rokov sprevádza peripetie spojené s občasným oživením tejto témy, posúva celú snahu skôr k psychoanalytickým vodám. Mimochodom, bol by to skôr krásny, alebo strašný sen? O čom vlastne? O kultúrnej politike, driečnej deve v kroji, ktorú po nociach obháňa „zombie národnej Kunsthalle“? Bŕ. Dôvod vidím inde. Kultúra je komunitná aktivita, ako taká, vôbec žiadne ministerstvo nepotrebuje. A to posledné je zriadenie ďalšej štátnej inštitucionálnej „gubernie“ v háve „Kunsthalle“. Nemalo by niečo také byť skôr mestskou záležitosťou, ideálne v spojení so súkromným kapitálom? Iniciátori výzvy „20 rokov neprebehlo“ si pre vlastnú osvetovú prácu zobrali len málo ponaučenia z osvietenského kontextu, v ktorom sa pohybujú. Konkrétne im, tak sa mi zdá, ušiel jeho základný motív, a síce opovrhovanie autoritou odvodenou z hierarchie. Vyzývať inštitúcie do verejnej debaty s cieľom „mať možnosť byť hrdí na našu vrcholnú štátnu inštitúciu v oblasti galerijnej činnosti“ mi neznie zvlášť úprimne. Pred podobnými pocitmi v súvislosti s inštitúciami by sme sa mali mať skôr na pozore. Na druhej strane, argumentovať poukazovaním na fungujúce modely inštitúcií typu „Kunsthalle“ v zahraničí je vo vzťahu k ministerstvu kultúry skôr prejavom bezradnosti, nie konštruktívnou kritikou resp. normálnou prácou na zlepšovaní lokálnych pomerov. Ako také typické zazeranie susedovi cez plot. Čiže, ak Kunsthalle, tak nie od štátu. Nejako inak, po svojom. Čo ho po nej? Momentálne má zas suchoty, aj keby nemal, existuje veľa rozumnejších spôsobov, ako ich minúť. A hlavne, načo ho dobrovoľne lanáriť do prostredia, v ktorom sa dlhodobo neosvedčuje?

Jemne ondulovaný cynizmus

Listy, ktoré v odpovedi na výzvu mladým výtvarníkom adresovala rovnako bývala, ako aj súčasná riaditeľka SNG, sú ukážkou toho, ako sofistikovane, s jemne „ondulovaným“ cynizmom, sa dá s (inštitucionálne) danou autoritou (verejne) pracovať. Blahosklonne chápať banality súvisiace s prevádzkou nejakej webstránky ako dôsledky „roztržitosti z veľkej témy“, napríklad. Dômyselnosť rétorických figúr len zvýrazňuje faktický odstup od  porozumenia zámerom občianskej skupiny. Nech by boli akokoľvek scestné, odstup smerom nahor k verejnej debate nepatrí. Netreba sa potom čudovať, ak ani slušné vychovanie s celým osvietenským dedičstvom nedokážu zabrániť tomu, že viac než akákoľvek „politická aktivita“, dokáže v galérii – v tom extrémnom prípade - vyjadriť „umelecká špinavosť“ (Rafani).


In: A2 – kultúrny dvojtýždenník, 14/2010, Praha 


   
 
Navigácia stránky