Navigácia stránky


Skoč na:

Hlavné menu
Obsah

 

Hlavné menu


 
Navigácia stránky

Obsah


Zabudnutá generácia

Fedor Blaščák

Normalizácia bola programom spoločenskej a politickej integrácie v Československu po roku 1968. Možno ju vnímať ako terapiu s cieľom vyliečiť v ľuďoch príznaky slobody a demokracie. Ako každá integračná stratégia mala totalizujúci charakter, konkrétne formovaný komunistickou ideológiou a ordinovaný policajným dozorom.

Azda najvýstižnejším sprievodným znakom normalizácie boli všadeprítomné komisie. Komisie poväčšine slúžili režimu verne – v rovine politickej presadzovali otrepané schémy komunistickej ideológie, z hľadiska atmosféry v spoločnosti zas subtílnym zbavovaním sa individuálnej zodpovednosti za „spoločné“ rozhodnutia. Za jedno z podstatných dedičstiev komunizmu možno preto považovať situáciu, v ktorej stojí človek pred komisiou a ona o ňom rozhoduje. Poníženie a ľahostajnosť. 

Nestačilo to, že aktivita, ktorá nebola schválená komisiou, ostala neoficiálnou – dobrovoľnou -  teda neškodnou aktivitou. Skúsenosť roku 1968 režimu ukázala, že aj dobrú vôľu treba riadiť, inak sa vymkne spod kontroly.  Zárodky spoločenskej  renesancie, občianského a politického aktivizmu rozširujúceho verejný priestor,  ktoré zasial mohutný spoločenský pohyb konca 60-tych rokov 20. storočia, nivočila vo veľkom nafta z ruských tankov. Neoficiálne aktivity začali byť opäť nanajvýš podozrivé.  Prechod od podozrivého k ilegálnemu sa dramaticky zúžil. Stačilo, že si to niekto všimne. A všímavých očí sa našlo habadej. (To platí predovšetkým o období 70-ych rokov, postupom času smerom k roku 1989 sa nezávislým iniciatívam darilo získavať čoraz viac pôdy pod nohami. Navyše existovali rozdiely medzi normalizačnou situáciou v Čechách a na Slovensku. Tá bola na Slovensku údajne o niečo „mäkššia“. )

Poučený režim podozrivých  vyhľadával a sledoval. Opäť nastal čas vnútorných nepriateľov.  Kruh sa uzavrel a s ním aj hranice. Československá spoločnosť bez voľného priestoru - pod policajným dozorom, dohľadom cenzúry a všadeprítomnou propagandou - začala nedialekticky hniť. Pokoj, práca, rodina. Chalupa a koníčky.  Drobné výhody ako všimné. Alebo ako vši, ktorých sa dá dočasne ľahko zbaviť. Nerozmýšľať. Mať strach. Zabudnúť. Normálka.

Máme nariekať nad stratou historickej pamäti operujúcej v období medzi rokmi 68/89? Načo? Každý predsa sám dobre vie o tom, čo vtedy podpísal, povedal či urobil.

Poznáme dôvody, treba im len správne rozumieť. Taká bola doba. To ona kládla nároky na jednotlivcov, nie oni na ňu. Monumentálne kulisy, absentujúci aktéri.

Zvrhlosť a hlúposť (komunistickej) ideológie kontaminovala spoločenstvá spoľahlivo.  Nároky doby sa ukázali byť falošné, tak si azda nebudeme nahovárať, že tí pred nami  zodpovednosť voči nim mysleli a vykonávali úprimne. Keď prišla revolúcia, národ sa nezrútil. Skôr naopak, pôsobil radostne. Vyzerá to teda skôr na dobu milosrdných klamstiev a zúrivých poloprávd. Neočakávajme preto, že sa nám z nej podarí vydestilovať  zmierlivú historickú pravdu, niečo spoločne zdielateľné naprieč rôznymi generáciami, rôznymi sociálnymi a záujmovými skupinami a pod.  Otvoreným odpovediam a diferencovanému pohľadu prekáža svedomie namočené v normalizačnej hnilobe  ani veľa ani málo (prosto tak akurát na to, aby sme sa tým nemuseli príliš zaoberať) a absencia medzigeneračnej kontinuity zdieľaných hodnôt. Notoricky nám chýba spoločná minulosť, na ktorú by dokázala byť  aspoň  časť z jej aktérov spoločne hrdá.

Je preto na čase začať obsadzovať súčasné dejiny nie len anonymnými udalosťami doby, odohrávajúcimi sa zvyčajne v oficiálnej réžii režimu, ktorý klamal na všetky strany. Je na čase rekonštruovať konkrétne osudy aktérov súčasných dejín, ktorých prínos spočíval v oddanosti hodnotám a tvorbe diel, ktoré svoju platnosť neodvodzujú od lokálnych pomerov a dobových podmienok. Ak už  máme pátrať po nedávnej minulosti, tak by sme asi mali hľadať tých, ktorí sa podieľali na úlohách sveta, ktoré si sami kládli.  Zmena spoločenských pomerov v roku 1989 priniesla totiž, okrem iného, poznanie, že to, na čo môžme byť v súčasnosti spoločne hrdí, bolo v čase svojho vzniku zvyčajne aktivitou malých spoločenstiev, prípadne osamotených jednotlivcov. Je zarážajúce, že spoločenské štruktúry  – v sociológii svojím rozsahom pohybujúce sa na úrovni štatistickej chyby  -  reprezentujú takmer všetok obsah nedávnej minulosti, ku ktorému si dokážeme hľadať vzťah, lebo mu stále rozumieme. 

Akokoľvek „veľké“ myšlienky prevádzkujú ich nositelia v každodennej realite. Tú tvoria obvykle malé kroky. Mikropríbehy. Pre dejiny bezvýznamné, pre ich aktérov stratené. V Albánsku sa v súvislosti so spomienkami hovorieva: „ak chceš jednu, dostaneš obvykle dve“. A viac. Ukazuje sa, že v našom priestore je tých spomienok a nedávnej histórie viac, než sme schopní (či ochotní) vstrebať. Preto už na ne nie je takmer nikto zvedavý. Sú voľné. Na zabudnutie.

(2009) TRANSIT 68/89, Metropol Verlag Berlín 2009, str. 552-55

 

 
Navigácia stránky