Navigácia stránky


Skoč na:

Hlavné menu
Obsah

 

Hlavné menu


 
Navigácia stránky

Obsah


Zastaviť, štát!


Filip náhle ochorel a stratil pamäť. No rozhodol sa o ňu bojovať, podstúpiť súboj s neviditeľným súperom. Amnéziou, ktorú lekári definujú všeobecne ako stratu pamäti spôsobenú chorobou alebo úrazom. Filipov príbeh sme spoznali pred pár mesiacmi vďaka pôsobivému literárno-grafickému rozprávaniu jeho mamy a sestry, ktoré vydalo Artfórum v podobe ojedinelého dvojdiela od Milici Schraggeovej (Do jesene bude všetko v poriadku) a jej dcéry Broni Schraggeovej (Ja a môj brat).
Môže v dôsledku choroby (alebo úrazu) stratiť pamäť celá spoločnosť? Ako sa nazýva taká diagnóza? Ľahostajnosť? A dá sa strata kolektívnej pamäti liečiť? Ťažko povedať, ale presne o to sa už tretí rok pokúša festival Memory Kontrol. Jeho iniciátori sa podujali na neľahký čin. Nejde im o prevzatie kontroly nad našou kolektívnou pamäťou. Memory Kontrol je slovami jej organizátorov „intelektuálna dielňa“, v ktorej sa stretávajú historici s umelcami, aby nanovo a originálne reflektovali naše nedávne dejiny. „V tejto dielni si na kolene, no poctivo, napĺňame svoje myšlienkové, organizačné, pracovné, umelecké a občianske záväzky voči slobode“, spresňujú zámery iniciatívy jej zakladatelia (Fedor Blaščák, Marek Adamov a Martina Filinová). Liečiť slovenskú národnú amnéziu sa rozhodli priamo v jej epicentre, v Žiline. Ťažko by sme asi hľadali vhodnejšiu arénu pre zápas za prinavrátenie pamäte ako je miestny kultúrny uzol Stanica Záriečie, súčasné centrum kultúrneho nonkonformizmu a vzdoru.
Festival sa každý rok zameriava na jednu historickú epochu či udalosť. Predvlani si počas prvého ročníka zaspomínal na štyridsiate výročie roku 1968, minulý ročník zas patril, celkom pochopiteľne, reflexii udalostí roku 1989. V roku 2010 sa žiadne okrúhle jubileum neponúkalo a tak siahol tretí ročník festivalu Memory Kontrol, ktorý prebehol od 18. do 20. novembra, po jednom z najtragickejších období moderných slovenských dejín – Slovenskom štáte. Už názov Obete a hrdinovia (1939-1945) výstižne ukazuje v akých mantineloch sa naša kolektívna pamäť potáca pod ťarchou „Tisovej amnézie“. Táto porucha sa vyznačuje glorifikáciou heroickej partizánskosti, v dôsledku čoho už zrejme nemá kapacitu poctivo a otvorene sa zaoberať aj mučivou témou deportácií slovenských židov.
Program „vojnového“ ročníka festivalu Memory Kontrol otvárala vernisáž hneď troch výstav. O tú prvú sa postarali Jaroslav Žiak a Šymon Kliman, predstavitelia najmladšej generácie slovenských fotografov. Ich spoločná výstava s názvom Hrdinovia ukazuje synergiu dvoch odlišných prístupov k jednej téme – výsledkom sú súčasné portréty partizánov aj príslušníkov Prvej československej armády. Svätopluk Mikyta sa predstavil inštaláciou Stále obete. V jej rámci preniesol technikou frotáže posolstvo z neďalekého, vedľa rušnej cesty a preto absolútne nevhodne umiestneného pamätníka obetiam holokaustu. Na bielych vlajkách pred Stanicou odvtedy vejú reprodukcie textu pripomínajúce náš dobový spôsob vysporiadania sa s inakosťou. O bezprostredné vizuálne pripomenutie si správania Slovákov počas Slovenského štátu sa postarala Bohunka Koklesová v inštalácii V tieni tretej ríše. V nej do verejného priestoru pred Stanicou premietala výber oficiálnych fotografií z archívu Slovenskej tlačovej kancelárie. Fotografie pochádzajú z rovnomennej publikácie, ktorá v rámci Mesiaca fotografie získala jedno z ocenení v kategórii Historická fotografia. Ďalším exponátom bol záznam z diela Polom, ktoré vzniklo v lete na Stanici počas workshopu Living underground. Komunita dizajnérov a architektov si v ňom na úvod položila otázku: „Čo keby sme pridali ďalšiu pamätnú tabuľu na toto miesto, dramaticky poznačené dejinami?“ Vedľa monumentálneho pamätníka z roku 1961 (od architekta Dušana Kuzmu) tak vznikol nový bianko pamätník, subtílna kamenná doska s kladivom a dlátom. Poslednou umeleckou intervenciou bol bilboard s nápisom „Nie oni. My“. Fedor Blaščák ním chcel zrejme okomentovať ľahostajnosť ako „osvedčenú“ taktiku pri našej práci s pamäťou.
Umeleckú reflexiu doplnila verejná diskusia, v ktorej sa historici Ivan Kamenec, František Cséfalvay, Peter Štanský a Martin Lacko pokúšali odmýtizovať Slovenské národné povstanie i tragické vysídlenie židovského obyvateľstva a navyše sa aj prekárať s (neoľudáckymi) hlasmi z publika. Tie nástojili napríklad na tom, že deportácie zastavil vtedajší minister vnútra Mach na podnet biskupa Vojtaššáka. „Veď kto iný, než minister mohol zastaviť deportácie?“ zaznela rečnícka otázka. „To je jedna z legiend, keď sa hovorí, že Mach, ktorý dostal list a Vojtaššák, ktorý ho písal, zastavili deportácie. Pokiaľ ja viem, takýto list verejnosti doteraz nikto nepredložil. Navyše Mach na istom gardistickom zhromaždení, ešte vo februári 1943, povedal, že príde apríl a Židia pôjdu ďalej“, uviedol Kamenec a v tejto súvislosti zároveň podotkol, že „na mňa, ako na občana, urobil neobyčajne strašný dojem jeden fakt: v novembri 1942, keď už deportácie skončili, slovenská tlač uverejnila reportáž aj s fotografiou, ako sa Židia majú na východe dobre a jediné, čo si želajú, aby za nimi prišli aj ostatní.“ Následne dôvod zastavenia deportácii na jeseň 1942 vysvetlil takto: „Keď boli židom zobrané ich ekonomické možnosti, boli im arizované podniky a boli povyhadzovaní zo zamestnania, tak sa pre Slovensko stali neobyčajne vážnou sociálnou záťažou. Vtedy prichádza z Nemecka návrh, že pomôžu s našimi Židmi, že tí pôjdu na východ, vytvoria si tam samosprávu a budú tam mať svoje nové domovy. Slovenská vláda, žiaľ toto prijala, hoci už bola informovaná o tom, čo sa tam so Židmi robí. Bola informovaná od Vatikánu. Zo Slovenska bolo do októbra 1942 deportovaných asi 58 tisíc židov Vyviezli ľudí, ktorí boli pre štát sociálnou záťažou. Ostatní, čo tu ostali, tých potrebovali.“
Ďalší deň hosťovalo na festivale Divadlo Aréna s inscenáciou Tiso, v ktorej sa Marián Labuda odvážne pasuje s postavou „nášho prvého prezidenta“. Monodráma uzatvára historický oblúk Tisovho politického pôsobenia v noci pred popravou symptomaticky priznaním: „Zvláštne. Ja si už na nič nepamätám.“ Na záver si mohli diváci pozrieť dva dokumentárne filmy z produkcie STV - Financoval som Slovenské národné povstanie (Alois Ditrich, 2004) o Imrichovi Karvašovi, guvernérovi Národnej banky Slovenska v období Slovenského štátu a Miluj blížneho svojho (Dušan Hudec, 2004) o pogrome na židov v septembri 1945 v Topoľčanoch.
„Zastaviť, štát!“, táto trpká parafráza sa stala sloganom tretieho ročníka festivalu Memory Kontrol. Pohnuté dejiny stvorili pred siedmimi desaťročiami štát, ktorý naši dedovia nedokázali, a zrejme ani nechceli, zastaviť. Otázkou ostáva, či by sme dokázali podobnú hrozbu odvrátiť dnes my? S poškodenou pamäťou asi ťažko.
Filip napokon podľahol chorobe skôr ako dokázal získať späť kontrolu nad vlastnou pamäťou. Čaká nás rovnaký osud? Aj vďaka terapii zvanej Memory Kontrol hádam nie.

Laco Oravec
Autor pracuje v Nadácii Milana Šimečku.

 
Navigácia stránky