Navigácia stránky


Skoč na:

Hlavné menu
Obsah

 

Hlavné menu


 
Navigácia stránky

Obsah


Trpká výpoveď o nežnosti

Ladislav Kováč

Vladimír Ondruš: Atentát na nežnú revolúciu. Ikar, Bratislava 2009.

Vladimír Ondruš bol jedným z protagonistov prevratu v novembri 1989, alebo, krasorečnícky, Nežnej revolúcie. V knihe píše o nej. No jeho výpoveď má všeobecnú platnosť. Ako zvolanie dieťaťa z Andersenovej rozprávky: kráľ je nahý. Pre vedu o poznávaní je tá rozprávka metaforou: kráľ o tom, že je oblečený v krásnych šatách, bol presvedčený a ľud, čo mu kričal na slávu, tie šaty videl. Po výkriku dieťaťa sa premenila optika divákov a naraz svitlo všetkým, že kráľ nijaké šaty nemá.

Ondruš líči, ako to u nás v novembri 1989 bolo. Ohromné zrýchlenie dejín, reťaz nestabilných bodov, v ktorých náhoda určovala, čo bude ďalej. Rýchlosť zmien presahovala ľudskú schopnosť poznať, rozhodovať a riadiť. Lenže ľudia neznášame poznávací zmätok. My si vždy potrebujeme všetko vysvetliť a podľa toho svet vidíme. A tak niektorí za udalosťami videli sprisahanie; niektorí tajné dohody; iní boží zásah; ďalší vševediacich mudrcov, čo sa z jedného dňa na druhý objavili, aby za nás uvážene mysleli a konali. Nový kráľ Pravdy a Lásky, víťaz nad Lžou a Nenávisťou, dostával velebný šat. 

Ibaže aktívni aktéri udalostí neboli o nič múdrejší, ako všetci ostatní. Aj oni mali svoje vysvetlenia. O tom, ktoré z nich sa uchytilo a prevládlo, takisto často rozhodla náhoda. Ondruš sa v knihe koncentruje na jedno z takýchto vysvetlení, ktoré postupne začínalo hrať jednu z hlavných rolí na politickej scéne. Ono nakoniec vo veľkej miere rozhodlo o výsledku hry: o osude aktérov, spoločnosti i štátu. Toto vysvetlenie chápalo komunistický režim ako diabolský systém ovládaný tajnou políciou, Štátnou bezpečnosťou, družinou vzdelaných a prefíkaných zamestnancov, eštebákov. Akýchsi čertov, ktorým upísalo svoje duše sto tisíc hriešnikov. Po prevrate eštebáci celkom zmizli z optického poľa, zato sa do jeho ohniska dostali tí strašní hriešnici: stali sa objektmi „lustrácií“.

Čo dieťa z Ondrušovej knihy vykríklo, je pravda, ktorá, raz vyslovená, sa javí ako jasná a banálna. Áno, komunistická strana mala svoju tajnú políciu a tá všetkých podozrivých občanov sledovala. Lenže zamestnanci ŠtB neboli rafinovaní diabli, ale poväčšine primitívi, flákači a alkoholici. Ondruš nám niektorých z nich plasticky predstavuje. Podľa toho, koľko duší upísali, boli oceňovaní a tak sa na ich zoznamoch ocitli tisícky ľudí, ktorých si pozvali na vypočúvanie. Keďže vypočúvaní boli k nim slušní a zdvorilí – a samozrejme plní strachu – tak si ich rovno zapísali ako „kandidátov na tajnú spoluprácu“: bez ich vedomia. Mali iné upísané duše – tých, čo sa báli o rodinu a tak donášali neškodné klebety; tých, čo boli prepustení z komunistických väzení a teraz ich mohli hrozbami terorizovať; tých, čo boli zamestnaní na významných postoch v ekonomike, žurnalistike, umení, vede a vedeli, že pozvanie na ŠtB nemôžu odmietnuť – kto by si trúfol?! – no dávali si pozor, aby hovorili len nepodstatné veci a predstierali oddanosť a poslušnosť. Nemyslím si, že na ŠtB chodili karieristi, a to ešte dobrovoľne – cez službu ŠtB sa možno dali získať nejaké malé výhody, ale kariéra sa určite urobiť nedala. Hádam najhoršou kategóriou hriešnikov, ale aj najpoľutovaniahodnejších, boli bývalí komunisti, ktorých strana vyvrhla: mnohí z nich boli po páde z vysokých pozícií zlomenými osobnosťami a ako zatratených kacírov ich mohla ŠtB vydierať.

Ostáva podstatná otázka a tú ani Ondruš celkom nezodpovedal: A čo tí komunisti, ktorí v strane ostali? Tých je na eštebáckych zoznamoch akosi primálo. Čo tí, o ktorých sme na pracoviskách vedeli, že slúžia ŠtB a ich mená by sme na zoznamoch márne hľadali? Možno mal autor zacitovať to, čo Miroslav Kusý napísal v SME 24.3.2005. Kusý, voľakedajší pracovník Ústredného výboru strany, dobre videl do jej kuchyne: „Povinnosťou každého komunistu bolo byť bdelým a ostražitým, hlásiť každú osobu podozrivú z úkladov proti socializmu u nás, z jeho možného rozvracania. ... To, čo mali komunisti, nomenklatúrne kádre a eštebáci v náplni práce, mali tí ostatní robiť ako svoj vynútený, zvláštny úväzok pre Štátnu bezpečnosť.“

Ondruš uvádza, ako hneď na začiatku prevratu vydal šéf ŠtB Alojz Lorenc rozkaz na zničenie materiálov ŠtB. Vari až 90% záznamov bolo skartovaných. Ale neporušenými ostali zoznamy občanov, ktorých ŠtB evidovala, a to ako sledovaných osôb, tak aj ako potenciálnych kandidátov na spoluprácu, dôverníkov, agentov. Registre zväzkov – a v nich všetci v jednom vreci. Už sa nedá zistiť, kto, čo a na koho povedal. V Česku bol Lorenc odsúdený, no trestu sa vyhol, na Slovensku nebol ani obžalovaný. I keby jeho vina bola právne spochybniteľná, je to človek, ktorý nesie mravnú zodpovednosť za utrpenie veľkého počtu ľudí. Tých, ktorých ŠtB ponižovala, korumpovala, alebo terorizovala za komunizmu. No nemenej tých, čo boli už po jeho rozpade, v slobodných časoch, vystavení spochybňovaniu a znevažovaniu, ktoré Ondruš v knihe popisuje – ich mená sa nachádzajú v registri zväzkov, no Lorenc im vzal možnosť dokázať svoju nevinu. Najmä však aj prispel k démonizácii ŠtB a tým aj škandalizovaniu ľudí z jej zoznamov. Na Lorencovi je veľký diel viny za chaos, ktorý postihol politickú scénu po rozvrate Verejnosti proti násiliu, kde eštebácke znemožnenie Jána Budaja otvorilo cestu k moci Vladimírovi Mečiarovi a viedlo k rozpadu Československa. Slovenská kultúra dostala ťažkú ranu, keď sa cez registre ŠtB spochybnilo dielo a osobná integrita takých významných ľudí, akými sú Anton Srholec alebo Eugen Gindl (o ktorých Ondruš podrobne píše), alebo keď sa ešte aj posmrtne znevážil velikán európskych dimenzií, Vojtech Zamarovský.

Ako človek, čo pracoval v politike a diplomacii, dostal som do rúk svoj zväzok, čo na mňa založila ŠtB. Aj z neho bolo skoro všetko skartované. Ostal v ňom v podstate iba zoznam mien: blízkych priateľov, neprajníkov, neznámych ľudí. Čo o mne hovorili? Nech by boli hovorili čokoľvek, nedokážem vymenovať jediné z ublížení, čo mi komunistický režim spôsobil, za ktorou by stála ŠtB. O tom, že ma na počiatku husákovskej normalizácie vyhodili z univerzity, rozhodol stranícky výbor fakulty. Urobil tak na základe posudku straníckej skupiny – kolegov, z ktorých niektorí boli mojimi priateľmi. Prepúšťací dekrét podpísal dekan fakulty (v roku 2009 mu rektor univerzity udelil vyznamenanie univerzity za zásluhy o jej rozvoj). Moje prepustenie zo zamestnania musel schváliť výbor odborovej organizácie, nestraníci, teda „čistí“ ľudia (iba jeden z nich ma vtedy prišiel potajomky poprosiť, aby som mu odpustil jeho zbabelosť). Vo svojich kádrových materiáloch, ktoré nám rozdali po páde komunizmu, som žiaden posudok od ŠtB nenašiel. Asi viac špiny a kalu, než zo skartovaných materiálov ŠtB, by sa na nás vylialo zo zápisníc straníckych skupín a výborov – ak sa vôbec dochovali. Ba keby len z nich! Aj zo zápisníc výborov Socialistického zväzu mládeže, Zväzu čs.-sovietskeho priateľstva, všetkých tých „prevodových pák“ strany, v ktorých sa ohováralo a klebetilo. V nich poslušne fungovali a písali zápisnice a posudky také šľachetné neviniatka, že by sme ich mená v registroch ŠtB márne hľadali – nestáli jej za pozornosť. 

Kto ostal nepoškvrnený? Nie že by sme všetci boli rovnako vinní a rovnako nevinní. Ale tá sonda do ľudskej duše, ktorú urobil Vladimír Ondruš, ukazuje, akí obmedzení a slabí sme všetci bez výnimky a ako všetci nesieme v sebe potencie k dobru i zlu. Nevládneme dynamikou spoločnosti; tak aspoň buďme radi, že nám priazeň dejín dopriala žiť dnes v tej časti sveta, kde slabosť a hlúposť majú už zas len ľudské rozmery a nie tie obludné, čo mali za komunizmu. Nežná revolúcia nemusela dodatočne dostať trvalú príchuť horkosti, keby sa agenda ŠtB nebola stala zástupným prostriedkom na kompenzovanie vlastnej zbabelosti a zlyhaní, na ventilovanie zlosti a agresivity a na sebaklamné predvádzanie sa mravnou rozhorčenosťou a nadradenosťou. Eštebácka hystéria pokazila život nevinným ľuďom a najtrpkejšie je to, že často ľuďom, ktorí si svoje vytrpeli už za komunizmu.

Ondruš nemoralizuje. Ani nedáva recepty. Len konštatuje: „Amorálne ´divoké´ lustrácie mali ničivé účinky na atmosféru v štáte. ... Cynická politika zrazila novú, ešte nesmelú občiansku hrdosť na kolená. Nemožno sa preto čudovať ľahostajnosti občanov a ich pasivite pri neskorších krízach...“ Treba dúfať, že Ondrušova výpoveď konečne privodí, nielen u nás, ale aj v iných krajinách znivočených komunizmom,   andersenovskú premenu optiky.

(2010) Pravda 16.1.2010,  38-39. Pôvodný, neskrátený text.

 

 
Navigácia stránky