Navigácia stránky


Skoč na:

Hlavné menu
Obsah

 

Hlavné menu


 
Navigácia stránky

Obsah


MY A SPOLOČNOSŤ

Marcel Strýko


Na prvý pohľad by sa zdalo, že naša existencia, pretože má snahu byť mimo akýchkoľvek spoločenských väzieb, nechce ich meniť ani napádať, nechce tento svet robiť iným (podľa revolucionárov) lepším atď., že táto naša existencia sa preto nestretne s represáliami spoločnosti, ktorú nechce zničiť, iba opustiť. Vychádzame tiež z toho, že na tomto svete sme náhodou, a preto naša existencia by pre spoločnosť nemala byť nevyhnutnou a náš odchod (pre nás nevyhnutný) by logicky nemal vyvolať zásah spoločnosti. Potiaľ logická konštrukcia, ktorá vychádza z predpokladanej humanity spoločnosti.

Spoločnosť má však tendenciu (a to pravdepodobne akákoľvek - vyhlasovať sa za takmer dokonalú - aspoň čo sa týka historických podmienok) a dokonca aj vyžaduje – a naša aj imperatívne, aby ju za takú považovali aj jej elementy – v tomto prípade my. Nie žeby azda predstavitelia spoločnosti sa vážne považovali za dokonalých, ale takéto tvrdenie vyhovuje ich ďalším ekonomicko-mocenským snahám. A preto ak niekto vystúpi proti fiktívnej dokonalej spoločnosti už tým, že ju opúšťa, a tým mlčky hovorí, že mu nevyhovuje, že dokonalá nie je (aj keď sa formálne zaraďuje do jej ekonomického systému), nevyhne sa represii.
Vyhlasujú nás za psychopatov, ale zatiaľ čo nad skutočnými psychopatmi sa len zhovievavo usmievajú, pretože nemôžu byť nebezpeční, nad nami vynášajú ortiele násilných opatrení, pretože spoločnosť vytušila nebezpečenstvo. Ide o to, že my psychopati nie sme a spoločnosť to dobre vie.
Psychopatia totiž vzniká ako dôsledok nevyriešených psychických konfliktov. Ale náš stav
(ktorý oni vyhlasujú za psychopatický) vznikol naopak ako dôsledok roztrieštených psycho-spoločenských konfliktov. A to nám spoločnosť nikdy nezabudne. Sama totiž nie je schopná uspokojivo rozriešiť žiaden konflikt. Dokonca aj sama o sebe vyhlasuje, že je vo večnom vývoji, t. j. vo večnom riešení nerozriešiteľného konfliktu s prírodou. Jej jedinou zbraňou v našom prípade, pretože propaganda už neprichádza do úvahy, je represia. Prečo však spoločnosť k takejto krajnosti musí prikročiť? Psychopatia ako nutné zlo spoločnosti neprekáža, pretože jednoducho nemôže pôsobiť ako príklad jej ostatným členom. Ale naša existencia, aj keď to nemá v úmysle, sa takýmto príkladom môže stať. Nie je teda pre spoločnosť nutným zlom, ale niečím, čoho sa treba zbaviť, lebo ju to podkopáva v základoch. A to práve tým, že sa od spoločnosti nedištancuje pasívne (ako psychopatici), ale výsostne aktívne a uvedomelo. A pritom sa nevzďaľujeme od jednej spoločnosti preto, aby sme sa priblížili vylepšenej na rovnakých základoch (ako revolucionári), ale všeobecne popierame jej základ, ktorý je nositeľom morálky založenej na ekonomických, utilitaristických interakciách. Preto sa takáto spoločnosť podľa nás nemá vylepšovať, ale pokojne rozpadnúť. A tento rozpad, pre nás takmer mimovoľný, je pre spoločnosť bolestný.

Nakoniec malá úvaha. Revolucionári bojujú proti vládnucej skupine, ktorá sa bráni, pretože nechce stratiť svoju moc nad spoločnosťou.
My však proti vládnucej skupine nebojujeme, ale ona sa bráni agresívne - a to s pomocou spoločnosti, ktorej vládne - a nezriedka aj spolu s revolucionármi, pretože aj oni vedia, že v prípade ich možného víťazstva – ktoré teraz aj podporujeme, sa staneme nezvládnuteľnou skupinou. Sme totiž v opozícii akejkoľvek spoločnosti, založenej na hore spomenutom základe.
To znamená, že našu spoločensky pasívnu existenciu spoločnosť musí kompenzovať terorom.

To znamená, že už aj naša pasívna existencia je silnejšia ako klasická revolučná činnosť.

21. august 1978

in: Marcel Strýko: Za vlastný život, Nadácia Slavomíra Stračára, Košice 1996




  
 
Navigácia stránky