Navigácia stránky


Skoč na:

Hlavné menu
Obsah

 

Hlavné menu


 
Navigácia stránky

Obsah


Zostrih záznamu z verejnej diskusie Mečiarizmus I

19.05.2011 - Stanica Žilina-Zárečie
Diskutujú: Marián Leško, Róbert Kotian. Moderuje Fedor Blaščák




Fedor Blaščák: Dnes nepreberieme všetko, predstava je taká, že by sme začali rokmi normalizácie, teda osobným príbehom Vladimíra Mečiara a chceli by sme dôjsť do volieb v roku 1994.
....
Fedor Blaščák: Čo robil Mečiar počas normalizácie? Prečo ho vyhodili z KSČ?
Marián Leško: Vladimír Mečiar skončil strednú školu, vtedy sa to volalo SVŠ. Prihlásil sa na vysokú školu, ale ho nevzali. Zamestnal sa na OMV v Žiari nad Hronom, ak si to dobre pamätám. Chvíľu tam robil, išiel na vojnu, kde v roku 1962 vstúpil do strany. Keď sa vrátil z vojny v 64-tom roku, robil šéfa ČSM. Keď sa priblížila Pražská jar, už bol šéfom miestneho ČSM. A v 70-tom roku sa stala taká vec, že našli sa letáky v jeho kancelárii. Keď sa na to pýtali Mečiara, už vtedy v roku 1970 povedal, že to našiel na stole. To bola prvá zmienka, že niečo našiel na stole. Bol za to trestne stíhaný v roku 1971, ale nedošlo k ničomu, z ničoho ho neusvedčili. Bol vylúčený zo strany a musel odísť a nájsť si iné zamestnanie. Potom robil normálnu manuálnu prácu, popri nej viedli o ňom zväzok ako o nepriateľskej osobe. Jeden či dva roky potom o ňom viedli iný zväzok, zväzok na kandidáta možnej spolupráce. Faktom je, že ako politicky prenasledovaný skončil právo.

Fedor Blaščák: Odkiaľ sa vzal na konkurze na ministra vnútra?
Róbert Kotian: Bol to podľa mňa celosvetový precedens, ale vychádzalo to, myslím si z vnútorného nastavenia intelektuálov, ktorí sa dostali k moci. Bolo potrebné obsadiť posty nielen v Československej federálnej vláde, ale aj na Slovensku. Riešením bol konkurz. Mám pocit, že mnohí si ešte pamätajú, ako sa v tom čase hovorilo, že Fedor Gál bol nadšený človekom, neznámym právnikom odkiaľsi z Nemšovej či odkiaľ, ktorý všetko vedel, bol perfektne pripravený a ako stvorený na túto pozíciu.
Marián Leško: Vladimír Mečiar sa tam dostal, pretože mal odporúčanie Alexandra Dubčeka. Vraj sa poznali pár rokov predtým a ich najväčším spoločným známym a najväčším priateľom bol spomínaný Vladimír Krajčí. Oni boli jednoducho presvedčení o tom, že revolúciou sa prebudili najzdravšie sily v národe. Jednoducho všetky utajené schopnosti, ktoré nebolo inak bežným okom vidieť pred Novembrom '89, konečne mali možnosť sa prejaviť. A Budaj urobil míting, kde chcel verejnosť oboznámiť s tým, že bývalé štruktúry dvíhajú hlavy a začínajú nám klásť odpor. A vtedy Mečiar vystúpil na námestí s perfektnou rečou, kde to naozaj zaznelo. Povedal, že väznice sú prázdne a ak si to nerozmyslia, tak on dokáže, aby si tam išli sadnúť všetci tí, ktorí nechápu požiadavky novej doby. A to bol jeho veľký štart na verejnosti, kde niekto vystúpil, povedal niečo, čo malo hlavu a pätu, a povedal aj niečo nepríjemné, čo zarezonovalo.

Fedor Blaščák: Ako sa stal Vladimír Mečiar premiérom?
Róbert Kotian: Po prvých zmenách, ktoré sa udiali v spoločnosti a v rozličných podnikoch, začala prirodzene klesať popularita VPN a rástla popularita KDH. Vtedy sa na kandidátku VPN dostali viacerí ľudia, čo už spomínaný Miloš Žiak niekedy vyčítal VPN-károm, že to urobili, pretože množstvo komunistov sa dostalo na kandidátku VPN. Keďže Mečiar mal vysokú dôveryhodnosť, dostal sa na popredné miesta.
Marián Leško: V priebehu jari si viacerí činitelia VPN navzájom hovorili: ’Bol za mnou Mečiar a hovoril mi, že existuje spis na Budaja’. V tom čase dával najavo, že toto má a že toto je k dispozícií. Už hlasovali, kto bude predsedom vlády, najviac hlasov dostal Mečiar a Fedor Gál to opäť vrátil do hry,... Mečiar nebol v štruktúrach VPN. On nebol pritom, keď sa o ňom rokovalo. Predstavil svoju víziu a odišiel z orgánu preč. A Fedor Gál sa akoby v poslednej chvíli vyľakal a hovoril Langošovi: ’Jano vezmi to ty’. Langoš odmietol, potom oslovil Kňažka. Kňažko vyslovene vtedy povedal, že najlepším premiérom bude Mečiar. A naozaj nech to skúšali akokoľvek, Mečiar im stále vychádzal ako premiér. Stal sa premiérom, a treba povedať, že od júna do októbra/novembra ’90 bol jeden z najpracovitejších premiérov všetkých čias. Odtiaľ sa tradovali historky, že celý deň mal rokovania, na noc si zobral a naštudoval materiály a na druhý deň na vláde usvedčoval ministrov, že vie lepšie ako oni, čo v ich návrhoch je. Cítil, že sa môže postaviť politicky na vlastné nohy. Potreboval veľký politický úspech, a tým úspechom mal byť kompetenčný zákon. Prišiel v decembri s celou slovenskou vládnou delegáciou do Prahy, sadol si do auta s Pithartom a povedal: ’Peter, ak neprijmete kompetenčný zákon, Slovenská národná rada vyhlási zvrchovanosť slovenských zákonov nad zákonmi federácie.’ Bola to somarina, blud, nebola to pravda. On s tým naozaj vystupoval a zo slovenskej delegácie nikto nepovedal: ’Pán premiér, čo si to vymýšľate’.
Róbert Kotian: On bol presvedčivý v akejkoľvek pozícii: ako zástanca spoločného štátu aj ako zástanca samostatnosti. Dokonca vo volebnom programe v roku 1992 bol presvedčivým zástancom všetkých piatich možností, ktoré ponúkol voličom. Povedal, že občania/voliči rozhodnú, ktorá možnosť to bude. Je to úžasná vec, keď každému ponúknem, len ma voľ a potom sa rozhodnem, ako to budeš cítiť. Toto bolo preňho kľúčové určovať, čo posilňovalo jeho pozíciu, bol ochotný obhajovať. Narazil na silného súpera, na českú delegáciu na čele s Klausom a na čele s ekonómami, ktorí na rokovaniach o oddelení štátu prevalcovali Mečiarovu skupinu brutálnym spôsobom.
Akým spôsobom sa Vladimír Mečiar stal ministrom vnútra, ako narábal s rozličnými zväzkami ŠTB a podobne, to bola pre Mečiara kľúčová situácia. Bola kľúčová po celý jeho život. Pre Klausa boli dôležité otázky ekonomické, pre Mečiara bezpečnostné. Čiže konflikt medzi nimi nenastal a preto boli schopní dohodnúť sa na ústupkoch.

Fedor Blaščák: Ako si počínal Mečiar v úrade premiéra prvýkrát? Aká bola mechanika jeho rastúcej popularity?
Marián Leško: V deväťdesiatom roku sa predovšetkým profiloval ako skvelý výkonný politik. Nech sa deje, čo sa deje v Prahe a vo federácii ja som ten, ktorý najlepšie obráni slovenský záujem, ktorý presadzoval cez kompetenčný zákon. Keď sa schválil, povedal: ’Slovenský ľud, správa tvojich vecí sa navrátila so tvojich rúk.’ Jednoducho mal talent, že vedel zo seba urobiť predstaviteľa - najväčší ochranca národného záujmu na Slovensku je predseda vlády Vladimír Mečiar, to bol jeden aspekt. Druhý aspekt bol v tom, že v ’91 vypukla Klausova cenová liberalizácia, čo znamená, že všetko poriadne zdraželo a HDP kleslo o tridsať percent, životná úroveň o štyridsať percent. Boli to naozaj kritické časy pre celú strednú Európu, pre všetky postkomunistické štáty. Takmer vo všetkých sa objavila podobná postava, pretože bola spoločenská požiadavka, boli spoločenské očakávania – nech nás niekto zachráni z najhoršieho.
Marián Kotian: Popularita VPN, ktorá obhajovala Klausovskú ekonomickú reformu a Vladimíra Mečiara, ktorý sa k nej staval zdržanlivo, išli proti sebe a tým pádom popularita VPN klesala a Mečiarova stúpala. Navyše Vladimír Mečiar mal neustále priestor ako politik. V piatok išlo na STV 20 minút s premiérom, tak nejako sa to volalo, kde rozprával, interpretoval svoju predstavu, ktorá bola odlišná od predstavy VPN. Potom vznikol konflikt, kde Milan Kňažko povedal, že VPN zasahuje premiérovi do jeho vystúpení a chce ho cenzurovať. Konflikt pokračoval, kde Milan Kňažko zohral veľmi dôležitú úlohu, pretože mal vysokú dôveryhodnosť a postavil sa na Mečiarovu stranu. Neskôr pochopil, kto je Mečiar. Napokon Milan Kňažko je autorom známej vety, že lož je pracovnou metódou Vladimíra Mečiara. Bolo rokovanie vrcholného orgánu - Rady VPN na Ventúrskej, v tom čase ešte novinári sedeli vzadu na najdôležitejších a najdôvernejších rokovaniach, rokovalo sa o tom, čo s Mečiarom, či bude mať silnejšiu pozíciu vo VPN alebo nie. Nakoniec zohral tragikomickú úlohu Alexander Dubček, ktorý poslal list na podporu Vladimíra Mečiara. List sa dlho zamlčiaval, nakoniec ho večer prečítali, kde sa Dubček postavil na stranu Mečiara. Vtedy pár ľudí brutálne pohoršených odišlo z rokovania VPN do Ružinova, kde založilo VPN – ZDS, VPN Za demokratické Slovensko.
Marián Leško: VPN si to predstavovala tak, že Vladimír Mečiar bude vždy tým Mečiarom, akým bol do decembra 1990. VPN sa uznesie na nejakom politickom stanovisku, postoji a Mečiar bude tým, kto ho verejnosti odprezentuje, kto získa verejnosť. On vedel, že sa musí trhnúť od svojej materskej strany, ak si chce zachrániť kožu ako politík. Musel si nájsť novú platformu, platformu národného a sociálneho ochrancu.

Fedor Blaščák: Spomeniete si na kauzu materiálov ŠTB z tzv. „Tisovej vily“?
Marián Leško: Mečiar, ešte ako minister vnútra, dal svojmu šéfovi inšpekcie Ministerstva vnútra Čimovi príkaz doniesť z Trenčína nejaké zväzky k sebe na Partizánsku. Keď už bolo na spadnutie odvolávanie Vladimíra Mečiara ako premiéra v 1991-om roku, tak sa tým začali ľudia zaoberať. Trestné stíhanie sa dialo tak, že dozorujúcim prokurátorom bol Dobroslav Trnka. Samozrejme poslal svojho šéfa inšpekcie Čima do Trenčína, aby zabránil skartácii dokumentov. Čimo mu nič nepriniesol, ani mu nič priniesť nemohol, to bola prvá verzia. Lenže to bolo príliš blízko nepríjemností, že rozchádzal sa s Čimom iba v jednom, či bol príkaz ’Dones zväzky’ a či ich priniesol. Po niekoľkých týždňoch prišiel s druhou verziou, že v tom čase kedy akože mal dať Čimovi príkaz, vôbec nebol v Bratislave, lebo bol v Dubnici na návšteve.
Róbert Kotian: To bol klasicky princíp Vladimíra Mečiara, keď rovnako presvedčivo hovorí o dvoch veciach, ktoré sa absolútne vylučujú.
Marián Leško: Ako povedal Trnka, pán Mečiar celkom logicky zdôvodnil, že sa to nemohlo stať, ako hovorí Čimo. Teraz neviem, či pán Trnka myslel prvú verziu alebo druhú verziu.
Róbert Kotian: S mentálnym nastavením Vladimíra Mečiara, Mikuláša Dzurindu, Róberta Fica a Dobroslava Trnku začínate deň zvodkami. Čítate, počúvate alebo sledujete to, čo vám píše tajná služba, polícia, vyšetrovatelia, vojenská kontrarozviedka, potom máte ešte rešerše médií, ktoré o vás píšu. S týmto všetkým, čo sa o sebe dozviete, začínate deň. Začínate deň dnes a zajtra, v stredu, v piatok, ďalší týždeň, ďalší mesiac a rok. Slabá osobnosť to nemôže zniesť. Ja si pamätám Trnku ako vojenského prokurátora, bol to celkom normálny chlapík, hoci keď prehral stávku, musel som napísať tri články, aby mi to víno poslal. On to napokon dodržal. Ale potom sedem rokov sa stretáva s informáciami. Dostáva informácie, vie, čo sa v krajine deje, vie, kto kradne, kto kradne pre koho. Vie, ako je prepojená tajná služba s podsvetím, vie, ako sú prepojené finančné skupiny s podsvetím a s politikmi. Toto všetko Trnka vie a s takými informáciami rozhoduje o mnohých veciach. Rozhoduje, či toto sa bude diať, alebo sa to diať nebude.
Marián Leško: Minimálne by bolo v normálnej kultúrnej civilizovanej krajine zverejniť zdôvodnenie, prečo to zastavuje a všetci právnici Slovenska, by sa mohli doňho pustiť, čo to človeče v tom zdôvodnení píšeš, sú to nezmysly, neobhájiteľné somariny. Kým táto povinnosť nebude, tak prokurátor zavrie spis. Keď to zavrie, navždy sa to zavrelo.
Róbert Kotian: Keď ako hlavný vojenský prokurátor, vyšetroval a kontroloval odpočúvanie denníka SME, tak dostal do vlastného mobilu nahrávky vlastných telefonátov s Gardeckým. Poslali mu to, aby vedel, že ho odpočúvajú. A keď navštívil Ministerstvo vnútra, vrátil sa na parkovisko, tak auto tam nebolo. Ukradli auto hlavného vojenského prokuratúra, vrátili mu ho o štyri dni. Ja som sa spýtyl, čo to znamená, či je niekto ešte silnejší. Odpovedal, že áno a musíme sa s tým popasovať. Čiže jedna vec je, čo môžu oficiálne orgány tejto krajiny, a čo robia neoficiálne štruktúry, keď si dovolia dať najavo odpočúvanie: ’My ťa odpočúvame, vieme, čo si hovoril s Gardeckým, zobrali sme ti auto a vrátime to ho o 3 dni.’

Fedor Blaščák: Vladimír Mečiar sa zaslúžil o Slovenskú republiku. Naozaj?
Róbert Kotian: Krátko pred voľbami alebo niekoľko mesiacov pred voľbami prišiel Macek za Klausom, ukázal mu model delenia Švédska, ako sa delilo Švédsko s Nórskom na začiatku 20. stor., a ako na tom Švédsko získalo. A poukázal na to, koľko by sme získali oddelením sa od Slovenska. Bola to dosť veľká suma. Klausa to inšpirovalo. Potom prišli na prvé rokovanie do vily Tugendhat v Brne. Sedel Mečiar s Klausom samostatne a rokovali. Michal Kováč naivne prezradil českým politikom, kam Slovensko smeruje. Vtedy sa fakticky rozhodlo, že Československo sa rozdelí. Avšak v tom čase to nebolo možné povedať... Potom sa začali uhrávať pozície, ako je na tom Slovensko a aká bude pozícia Česka. Slováci sa chceli vlámať do dverí k samostatnosti. A Klaus povedal: „Nech sa páči, dvere sú otvorené, môžete ísť’. Vydesilo to na Slovensku všetkých, že čo to vlastne znamená. Vtedy vznikali Mečiarove reči, že samostatnosť nechceme a tlačia nás do nej a podobne. Popritom sa odohrával proces zvrchovanosti slovenskej ústavy, kde sa Mečiar snažil kdesi zastaviť proces, ktorý by bol ešte výhodný pre Slovensko. Čo sa mu už nepodarilo, pretože pre Klausa bolo rozhodujúce alebo federácia podľa českých predstáv alebo sa radšej rozísť.
Marián Leško: Keď neprešlo v prvej vlne rozdelenie štátu, tak vystúpil Zeman s tým, že hľadajme inú možnosť a ponúkol model, ktorý zhruba zodpovedal Mečiarovým predstavám zo začiatku rokovaní. A vtedy sa prvý a poslednýkrát Václav Klaus sa na Mečiara strašidelne nahneval, pretože už bol presvedčený o tom, že je to dohodnuté, že je to napevno. Videl, že Mečiar začal v poslednej chvíli cúvať a vytvoril prvý a poslednýkrát veľmi nepriateľskú atmosféru voči Mečiarovi. Bolo to pamätné rokovanie v Jihlave, kde Klaus privítal delegáciu s tým, že buď nám poviete, že federácia naozaj končí a vtedy všetko, na čom sme sa dohodli, platí, ale vo chvíli, keď mi poviete, že podporujete Zemana, už nemáme o čom hovoriť a česká strana bude postupovať jednostranne. Vtedy sa Mečiar zľakol, ešte vtedy kládol odpor a musela ho slovenská delegácia na čele s Kováčom presviedčať: ’Vlado už to zašlo priďaleko, už nemôžeme z toho vycúvať.’
Róbert Kotian: Proti sebe nastúpili ako keby FC Barcelona a FC Veľký Krtíš. Česi prišli pripravení, dokonca mali pripravené kolky v Južnej Amerike, aby mohli kolkovať spoločnú menu. To sú detaily, ktoré hovoria o tom, že ako boli Česi pripravení a s čím všetkým počítali. Ako bola pripravená slovenská strana, keď tam boli takí ministri financií ako Július Tóth, ktorému bolo treba vysvetľovať kopec vecí o tom ako sa delí mena. Potom Roman Hofbauer, ktorý prišiel o letectvo a loďstvo a ani si to nevšimol a podobne.
Marián Leško: Rozprával a štylizoval sa ako tvorca slovenskej štátnosti, ale že ten obraz vyznie tak, že ho do toho Česi dokopali. On to potom zahral na takú meta úroveň a hovoril: ’Nechal som Čechov, aby nás dokopali do samostatnosti.’ Všetci nás v Európe sledovali, mali z nás strach, pretože ešte videli, čo sa deje v Juhoslávii. Treba povedať, že Česi nám vtedy veľmi pomáhali, pretože oni potrebovali, aby nás vzali do všetkých organizácií rovnako s nimi. Veľmi nám pomáhali aj vtedy, keď nás nemali zobrať do Rady Európy, pretože Maďarsko znieslo proti nám námietky, že nemáme dobrú a vhodnú menšinovú legislatívu. Česi sa zasadili o to, že buď nás prijmete naraz so Slovenskom, alebo nemáme záujem o vstup do Rady Európy ani my.
Róbert Kotian: Keď sa stavalo Gabčíkovo, bolo Slovensko v konflikte s maďarskou stranou, ktorá sa odmietala na tom podieľať. Keď žiadali zásah od československej vlády, tak nebola schopná zasiahnuť. Vo federálnej vláde boli fifty-fifty pomery, myslím, že 6 Slovákov a 6 Čechov. Neboli schopní, štát už nefungoval.

Fedor Blaščák: Ako to tu vyzeralo bezprostredne po 1.1. 1993?
Róbert Kotian: Myslím, že tretím bodom prvého rokovania vlády Vladimíra Mečiara 3.1.1993 bolo odvolanie šéfredaktora denníka SMENA Karola Ježíka. Potom o dva týždne vznikol denník SME, čo je jeden z prvých úspechov samostatného Slovenska (smiech)
Marián Leško: V roku 1993 okrem toho, že sa museli urobiť veci, ktoré boli životne nevyhnutné, tak sme urobili aj to, že sme tu vpustili Medzinárodný menový fond, ktorý nám presne nalinkoval, čo je nevyhnutné robiť, aby nám podržali menu, aby sme si nezlikvidovali korunu. Vladimír Mečiar mal z toho dvojnásobný prospech, pretože po prvé: stabilizovalo to ekonomiku a po druhé mal na koho nadávať, prečo je tu ešte stále zle, napriek tomu, že sa veľmi snaží. Pozornosť ľudí bola delená medzi chlebový problém a politický problém. Politické hry boli natoľko vťahujúce, ľudia nejako sa dostávali, prechádzali zložitým obdobím. To bol čas, kedy som prvý a dúfam, že poslednýkrát v živote zažil, že som vošiel ráno do autobusu a boli tam politické hádky. Odišiel od neho Milan Kňažko a s ním aj osem poslancov a Mečiarova vláda sa de facto stala menšinovou. Od marca 1993 bol politický vývoj o tom, či sa udrží pri moci alebo sa neudrží, pretože skúšal to so SNS a SDĽ, ale to bolo tak, že on by bol najradšej, keby ho podporovali len pre jeho modré oči. Nechcel s nikým ísť do oficiálnej koalície, len sa to snažil zašmodrchať tak, aby dvíhali v parlamente ruky a nehovorili mu do vládnutia. V marci 1994 odišli ďalší desiati ľudia z HZDS – Moravčík, Roman Kováč a spol. Mal stratu osemnástich ľudí v parlamente, že už naozaj nebol schopný ďalej vládnuť. Všetci sa zhodli na predčasných voľbách, hoci v ’94 to nebolo vôbec potrebné a nevyhnutné. Moravčíkova vláda mohla pokojne dovládnuť do júna 1996.

Fedor Blaščák: A potom prišiel prejav v Zlatej Idke a ukázala sa pravá tvár vodcu.
Marián Leško: Do Zlatej Idky sa mohol človek tváriť, že nevie, kto je Mečiar. Po Zlatej Idke to mohli predstierať len absolútni ignoranti, pretože v Zlatej Idke si bol vedomý toho, že hovorí k svojim, že nikto nebude vynášať. Mal program, v ktorom jednoducho otvorene povedal, že my ovládame štát a my musíme využiť štruktúry a zdroje štátu na to, aby sa uplatnili naši ľudia, aby sme z toho profitovali my. My to všetko kúpime, zaplatíme, a keď sa niekto postaví, tak pôjdeme na to... Povedal, „prevalcujeme ich tak, že sa budú všetci diviť. Nech sa deje vôľa božia.“
Róbert Kotian: Mečiar veľmi často popieral, tak ako všetci popierajú, ktorí sú pristihnutí v takejto situácii. Všetko, čo v tom prejave povedal, sa potvrdilo. Povedal, že to s Maticou slovenskou bola pravda.
Marián Leško: Jeden z poslancov KDH dal návrh, aby o tomto prejave rokovala Národná rada. Naozaj to bol zásadný prejav, kde bolo treba s tým politikom si to vyjasniť, ako to myslel. Návrh v parlamente neprešiel, hoci mal Mečiar menšinu, jasnú jednoznačnú menšinu v tom čase v parlamente, pretože SDĽ zahlasovala, že nepotrebuje Mečiarove vysvetlenie. Ľudia za polroka zabudli, že to, s čím sa potýka Moravčíkova vláda je len dedičstvo toho, čo si našla na stole, keď odtiaľ dostala Mečiara. Z hľadiska Vladimíra Mečiara to bol geniálny ťah, pretože naozaj išiel do volieb ako obeť politickej intrigy, ktorá ho zlikvidovala ako premiéra a ako človek, ktorý nezodpovedal za to, aký bol stav vecí verejných na Slovensku v roku 1994.

Fedor Blaščák: Ako sa za Mečiara privatizovalo?
Róbert Kotian: Až neskôr sme zistili, prečo Mečiar tak dlho vzdoroval odvolávaniu, prečo to tak dlho preťahoval. V tom čase dvakrát zasadala vláda a dvakrát sa privatizovalo besným spôsobom. Musím povedať jednu vec, aby to bolo objektívne. Prvý, kto privatizoval po prehratých voľbách, bol Ján Čarnogurský v roku 1992. No a my sme sa dostali vďaka ľuďom na Úrade vlády k nahrávkam. Bavíme sa o roku 1994, kedy sa na posledných dvoch zasadnutiach vlády privatizovalo. Ako sa privatizovala Slovakofarma Hlohovec... Privatizovalo sa množstvo podnikov. Zmeral som, že Vydavateľstvo Tatran bolo sprivatizované za 17 sekúnd.

Fedor Blaščák: Aká bola tretia Mečiarova vláda, keď začala nocou dlhých nožov?
Marián Leško: Mečiar vždy hovoril, ja nemôžem ísť so Združením robotníkov Slovenska do vlády, lebo oni už z princípu musia byť proti všetkému. Spústa funkcionárov bola odvolaná, akokeby tu bol výnimočný stav. Celá Európa bola zdesená, demarše tu len tak lietali. Mečiar sa vtedy presvedčil, že s Ľuptákom sa dá. Dá sa urobiť vláda s Ľuptákom a bude fachčiť presne tak, ako si predstavoval.
Róbert Kotian: Presne ako povedal o niekoľko mesiacov neskôr prezident Fondu národného majetku pán Gavorník: ’Čistí sú len tí kamenní v parku.’ A privatizovalo sa ďalej.
Marián Leško: Každá Mečiarova vláda bola o triedu horšia, než tá predchádzajúca. Druhá horšia ako prvá a tretia úplne najhoršia. Takže druhá vláda pána Fica bude oveľa horšia než jeho prvá vláda.
Róbert Kotian: Platí to na každú doterajšiu vládu. Druhá Dzurindova vláda bola arogantnejšia ako prvá. Aj keď platí, že prijali aj nejaké rozumné opatrenia a reformy. To je fakt. Ale z hľadiska výkonu moci, Dzurinda v druhom volebnom období bol agresívnejší a arogantnejší.

Otázka z publika: Ako sa medzitým zmenil vzťah medzi novinármi a politikmi?
Róbert Kotian: Myslím, že Jaro Filip to povedal dobre, že čo by to boli za politici, keby sa nesnažili ovplyvniť média a čo by to boli z média, ktoré by sa im dali. My sme vedeli, že keď sa má Peťo Tóth s niekým stretnúť, s nejakým svedkom, tak bolo jasné, že tam prídu dvaja alebo traja chalani s jednou babenkou a sadnú si, a pri káve sedia celé dve hodiny. To sme vedeli. Také veci boli bežné.
Marián Leško: Povedal by som, že najhoršie a najtvrdšie pre novinárov bolo obdobie tretej Mečiarovej vlády. Vtedy to nebola zábava alebo sranda. Vieme všetci, čo sa stalo Remiášovi i Peter Tóth bol párkrát fyzicky ohrozený, Eugen Korda bol ohrozený. Mnohí ľudia, ktorí sa zaujímali a išli do vecí, vedeli, že je veľký brat, ktorý na nich dáva pozor a snaží sa ich v tom zastaviť. Potom čo prišiel Dzurinda a Fico sa už také veci nedejú. Toto už máme za sebou. Snažia sa vám, keď niečo napíšete, povedať k tomu svoj názor. Veď ja si vypočujem, snažím sa pochopiť. Keď som niečo urobil zle, kde som spravil chybu, ale zväčša sa rozchádzame tak, že ja zostanem pri svojich názoroch a oni pri svojich. A toto nie je násilné ovplyvňovanie. Je to založené na tom, či sa nechám jeho názorom ovplyvniť alebo nie.




 
Navigácia stránky