Navigácia stránky


Skoč na:

Hlavné menu
Obsah

 

Hlavné menu


 
Navigácia stránky

Obsah


Zostrih záznamu z verejnej diskusie Mečiarizmus II

09.06.2011 - Stanica Žilina-Zárečie
Diskutujú: Ľuba Lesná a Karol Wolf - video vstup. Moderuje Fedor Blaščák




Fedor Blaščák: Budeme hovoriť o vražde Róberta Remiáša a budeme hovoriť o únose Michala Kováča mladšieho. Autorka viacerých kníh - jedna z nich je tu: Únos demokracie na Slovensku, ďalšia, Únos prezidentovho syna. Dôležité historické záznamy od Ľuby Lesnej, novinárky, ktorá pôsobila v rádiu Slobodná Európa, neskôr Slovak Spectator. Dnes analytička na úrade vlády a poradkyňa premiérky Ivety Radičovej.

Ľuba Lesná: Tie amnestie, naozaj presne si to povedal, že ich podpísal vtedy zastupujúci Vladimír Mečiar, hneď prvý deň ako mu vznikla táto funkcia zastupovania prezidenta lebo sa skončilo volebné obdobie Michala Kováča a podpísal vlastne amnestiu, je veľmi pravdepodobné a veľmi ľahko možné, že podpísal amnestiu sám na seba, pretože existuje už v súčasnosti dostatok dôkazov, ktoré hovoria o tom, že únos Michala Kováča mladšieho spáchala Slovenská informačná služba. Hovorí sa to tak právne, že príslušníci a technika Slovenskej informačnej služby a Slovenská informačná služba, ako štátny orgán, spadá pod predsedu vlády. A on potom tú amnestiu zmenil o pár mesiacov, pretože zistil, že tá amnestia sa vzťahovala len na prípady, ktoré súvisia so zavlečením, tak to potom zmenil aj na samotné zavlečenie.

Je pravda, že vlastne Michal Kováč sa stal prezidentom tak, že ho nominovalo HZDS, že bol jeden zo zakladajúcich členov Hnutia za demokratické Slovensko. Je ale pravda taká, že vo chvíli keď sa stál prezidentom, tak vzal svoju funkciu naozaj veľmi vážne a snažil sa ju robiť, hovorím svoj názor, a teda ja som o tom presvedčená, čo najčestnejšie a dostal sa tým pádom do rozporov s Vladimírom Mečiarom. Čo sa týka Slovenskej informačnej služby, keď teda ideme hovoriť o týchto kauzách, najprv sa vzdal funkcie vtedajší riaditeľ rozviedky, Igor Cibula, bez toho aby povedal kvôli čomu sa vzdal v Slovenskej informačnej služby svojej funkcie a odišiel zo SIS. On ju zakladal v roku 1993, po rozdelení Československa a potom niekedy vo februári alebo marci 1995, ak mi dobre pamäť slúži, vystúpil na tlačovke vtedajší riaditeľ Slovenskej informačnej služby Vladimír Mitro a oznámil, že sa vzdáva funkcie, pretože vtedajší predseda vlády, teda zase sa vraciame k Vladimírovi Mečiarovi, chce aby Slovenská informačná služba sledovala novinárov a že on teda za jeho éry, za jeho riaditeľovania nesúhlasí s tým, aby aby tajná služba bola zneužitá na takéto ciele.

Tesne potom ako sa toto stalo, tak Vladimír Mečiar išiel za Michalom Kováčom a navrhol aby bol, aby sa riaditeľom Slovenskej informačnej služby stal už vtedy Ivan Lexa a to prezident odmietol.

Základný fakt bol ten, že naozaj sa tá kauza stala. Naozaj tam došlo k veľkému finančnému podvodu a naozaj Michal Kováč isté obdobie v Technopole robil. Zatiaľ je to pravda. Až na to, že v čase, keď sa stal tento finančný podvod v Technopole tam Michal Kováč mladší nerobil. Čiže on ani technicky sa nemohol nijakým spôsobom podieľať na tomto podvode. A to je taký malý detail, ktorý proste doteraz poriadne neodznel. Vždy, keď sa hovorí o únose, tak sa povie, že no ale veď ten mladý Kováč predsa len má niečo za sebou veď ten Technopol... Oni najprv spustili jednu veľkú kampaň proti nemu a aj proti Michalovi Kováčovi staršiemu ako prezidentovi, to neviem či si pamätáte, len tam potom spravili jednu tiež malú chybičku.

Päť článkov bolo o tom ako Michal Kováč starší má veľký účet v Rakúsku a teraz tam aj odfotili faksimile účtu, kde proste boli nejaké peniaze, že proste vtedy, podľa zákona bolo zakázané aby človek zo Slovenska mal účet v zahraničí. Hore ako bola hlavička banky Raiffeisen Bank, tak bolo napísané, že Raiffeisen bodka die Bank. Vtedy ako redaktorka Slobodnej Európy som niekoľko krát do banky telefonovala aj som tam hovorila s nejakým hovorcom. A on mi povedal, že toto teda komentovať nebude, že toto je vaša vec, že to je vec Slovenska a slovenských novinárov, až na to, že tá hlavička vôbec nemá znaky ich hlavičky. A potom sme sa na to pozreli lepšie a naozaj tam bolo napísané, že Raiffeisen bodka die Bank bodka. Keď sme boli v Rakúsku, vo Viedni alebo kde, tak sme videli reklamné plagáty, ktoré boli ako s týmto nápisom. Veľkým Raiffeisen bodka alebo otáznik alebo niečo a potom bolo, že die Bank výkričník. A to znamená, že Raiffeisen? to je banka. Proste to bolo ukradnuté z reklamy a tá banka sa tak nevolá. Ona sa volá Raiffeisen bank. Môj bývalý kolega zo Slobodnej Európy sa volal pán Krilov a nakoniec ako jemu sa aj dokázalo, že figuroval v tejto kauze Technopol.

V Nemecku to nejakým spôsobom, ale hovorím už ten spôsob si nepamätám, ale on tam figuroval a on už bol aj odsúdený, právoplatne odsúdený v Mníchove a sedel vo väzení a jedného dňa sa teda rozhodol, že bude vypovedať a vypovedal proti Michalovi Kováčovi mladšiemu, ktorý sa nebránil tomu aby vypovedal, pretože on vedel, že tam v tom Technopole vtedy nerobil ale žiadal aby prišiel vyšetrovateľ alebo nemecký prokurátor na Slovensko ho vypočuť, s čím nemecká strana súhlasila. Dohodlo sa, že príde nemecký prokurátor a nemecký prokurátor mal prísť, to bolo všetko dohodnuté, mal prísť tridsiateho prvého augusta 1995. A tridsiateho v popoludňajších hodinách a tridsiateho prvého augusta 1995, v ranných hodínách medzi deviatou a pol desiatou bol Michal Kováč mladší unesený.

Našli ho v Hainburgu pred policajnou stanicou. On bol tam v bezvedomí, zbitý, opitý lebo doňho liali tú whisky. No a piateho septembra, čiže pár dní potom, bolo zaujímavé, že bol Pressclub v televízii, kde vystúpil vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar, ktorý okamžite začal rozprávať o tom, že žiaden únos sa nestal, krv v aute sa nenašla, čiže to je vylúčené Michal Kováč mladší sa uniesol sám a vznikla verzia samoúnosu. čo bolo prinajlepšom hrubé zasahovanie do vyšetrovania. Hneď tie prvé dôkazy hovorili o tom, že do toho bola zapletená Slovenská informačná služba. Hovoril o tom už prvý vyšetrovateľ prípadu Jaroslav Šimonič, druhý vyšetrovateľ prípadu Peter, Peter Vačok dokonca obvinil troch príslušníkom Slovenskej informačnej služby. Postupne boli títo vyšetrovatelia odvolaní a nielen Jaroslav Šimunič bol proste trošku za iných okolností ale v rámci Petra Vačoka nielen boli zrušené tie obvinenia tých príslušníkov SISky, ale vzápätí bol on odvolaný, odvolaný bol vtedajší riaditeľ krajského vyšetrovania kam to patrilo Jozef Šátek, odvolaný bol Vladimír Lamačka ešte vyšší šéf.

Karol Wolf (videozáznam): Meno vypadne, ale Vysoké mýto vo Vysokých Čechách a povedal mi, že čítal v Mladej fronte Dnes, že slovenská polícia zháňa nejaký mercedes 208 D, bielu dodávku špeciálne upravenú pre potreby sledovania, ktoré sledovala mladého Kováča a že keby som chcel, tak že on vie, ktoré to autá sú, pretože jeho firma Autohaus vo Vysokom mýte sa živila tým, že upravovala špeciálne tieto autá a mal dodací list, faktúru a objednávku od SIS na úpravu šiestich týchto áut, ktoré si oni objednali. To všetko mi nafaxoval, a riešili sme to tak, že sme zavolali na pevnú linku na ministerstvo vnútra do garáží, správcovi garáží. Nahrávali sme to, sme sa predstavili ako už neviem ako a iba sme sa pýtali, že či teda je pravda, že teda potrebujeme nejakú evidenciu , či tieto autá s týmito číslami a číslami karosérií a motorov tam sú, a že, ktoré z nich vlastne odišli tam a tam. A on jak bol v takom akože v tej prvej vode ešte nepripravený, tak všetko potvrdil. Všetky čísla, len vytiahol evidenciu a že áno áno áno áno áno Vysoké mýto, objednaná špeciálna úprava áno táto táto normálne to celé proste akože urobil. Potom, potom vyvolával ako blázon, proste chcel to poprieť ale my sme to mali nahraté, číže na druhý deň vyšiel článok v Mladej fronte dnes, ktorý mal titulok, že "Stopy únosu vedou k tajní službe" a to isté slovenčine v Sme. Aha, už viem - volal sa, že pán Mračno.

Tak som zavolal pánovi Mračnovi naspäť do Vysokého mýta a opýtal som sa ho, že chce sa ho na to spýtať vyšetrovateľ toho únosu. "Bože kľudne ak mi zavolá" a nakoniec tento pán Mračno bol dokonca aj svedok. Normálne prišiel do Bratislavy aj svedčil v tejto kauze.

Ľuba Lesná: Úplne prvý dôkaz, že je za tým Slovenská informačná služba bol zápis na hraniciach. V deň únosu Michala Kováča mladšieho - toho tridsiateho prvého augusta boli na hranici traja alebo štyria príslušníci Slovenskej informačnej služby a bol tam jeden, ktorý sa volá Milan Lovich, ktorý tam hrozne dával do pozoru tých colníkov a colníci zrejme boli na to nahnevaní.

Zaujímavé, že Michal Kováč si nič nevšimol. Ja som teda vždy, keď sa rozprávame o únose tak sa ho pýtame, jakto že si nevidel, že pred domom ti furt parkuje nejaké auto a ťa odtiaľ sledujú? Susedia okolo videli, že deň - noc tam niekto parkoval a napísali si tie ŠPZtky a tie ŠPZtky sa vylustrovali ako autá Slovenskej informačnej služby. A potom aj ten mercedes 208 D sa tiež vylustroval ako auto Slovenskej informačnej služby. A najmä tá dodávka veľmi vadila tým ľuďom, pretože oni tam mali zapnutú klimatizáciu aby tam vydržali, lebo šak to bolo horúce leto a proste plechová skriňa, tak im tam stále išla klíma. A ta klíma v noci hrozne hučala. A z toho, že hučala klíma v tom aute, tak štekali psy. A tí susedia to riešili, aby mohli v noci spať, aby tam nebolo to auto.

Oskar Fegyveres bol vo veľmi zlom psychickom stave od prvej chvíle. On si uvedomil čo sa vlastne stalo, lebo jeho ako príslušníka Slovenskej informačnej služby, on vôbec nevedel a nevedeli to ani mnohí tí, ktorí sa podieľali na tom. Myslím na tom sledovaní. Lebo už tí, ktorí Michala Kováča brali z auta, to už bola iná skupina, ktorá ho potom aj mučila až do bezvedomia.

Takže to boli iní ľudia. A keď počul v novinách, čítal a počul proste v rádiu, že to bol prezidentov syn, on dokonca ani toto nevedel, a čo sa stalo, že proste bol zbitý, tak mal hrozné výčitky svedomia až padol do depresie. No a potom ho vlastne presvedčil jeho najlepší kamarát Róbert Remiáš, že nech ide vypovedať, že pravda musí výjsť na javo. Róbert Remiáš bol spolužiak, on bol trochu mladší ako Oskar, ale oni spolu chodili do školy a napriek tomu, že Oskar chodil o rok o dva vyššie, tak sa hneď kamarátili už na nejakej strednej škole a potom spolu robili policajtov . A Oskar potom prešiel do Slovenskej informačnej služby takou úplnou náhodou sa tam dostal a lanáril tam aj Roberta Remiáša, ktorého tam ale neprijali. Takže Robert robil potom toho policajta, potom odišiel z polície a chcel študovať.

Príslušníkov Slovenskej informačnej služby obvinili a dokonca ich na chvíľu zavreli, potom ich pustili, až na Oskara Fegyveresa, lebo ten vzápätí jak skončil svoju výpoveď, on proste hodiny a hodiny vypovedal to sa všetko zaprotokolovalo a v tej chvíli - to mi hovoril, že vyšiel z tej policajnej budovy a v tej chvíli vedel, že sa nemôže vrátiť ani domov ani nikam, že proste ked sa to prevalí, tak hovoril, že ho jeho kolegovia odstránia. Tak ušiel. Zavolal Róbertovi, Róbert poňho prišiel autom, odišli do Rakúska a Oskar už sa nevrátil.

Utajení svedkovia, na to mám svoj príbeh ktorý som osobne zažila, pretože utajení svedkovia boli páni Lauko a Kováčik, ktorí okrem toho, že sa netajili tým že sú partneri tak po smrti Róberta Remiáša vystupovali, že sú spojkami Oskara Fegyveresa a ja som sa s nimi samozrejme poznala. Veľmi chceli , v istom čase už neviem kedy to bolo - v deväťdesiatom siedmom roku aby, že keď ja pôjdem za Oskarom, aby sme ich vzali so sebou a ja som im povedala, že ja nevidím jeden dôvod prečo by sme to urobili. Jeho (pozn.: p. Havláta) presvedčili, lebo mu hovorili, že im ide o život, že ich SISka zabije lebo SISka už vie, že robia spojku Oskarovi a že oni musia mať natočené, že sa s Oskáom poznali lebo, keď ich zabijú, aby bolo jasné, že kto sú ich vrahovia. Tak ich potom doktor Havlát vzal. Prišli sme všetci do Prahy, keď ich Oskar videl, tak skoro nám vynadal. Potom neskôr mi povedali, že on už dávno bol s nimi rozhádaný. A v tej Prahe to bolo v hoteli Intercontinental, to sme si vybrali akože veľká hala, tam sme boli nenápadní a tam som ja točila rozhovor s Oskarom Fegyveresom na magnetofón pre Slobodnú Európu. A oni, teda potom už presvedčili Oskara, lebo tiež začali, že ich zabijú neviem čo a Oskar mal a celý život si zrejme bude niesť výčitky svedomia za Róberta Remiáša pretože ho zabili, tak už chcel pomôcť, tak povedal, že dobre a že oni si ho tam natočia akože sú spolu. To bol ten dôkaz, že keby náhodou ich zabili, že ich zabila SISka. Tak ja som točila rozhovor s magnetofónom, s mikrofónom a oni na videokameru celé jak mi tam dvaja sedíme a rozprávame sa. A téma bola, že či je to pravda čo píše Slovenská republika, že Oskar Fegyveres preto vypovedal ako vypovedal, že únos spáchala Slovenská informačná služba, lebo bol podplatený Michalom Kováčom starším ako prezidentom, že dostal od neho nejaký milión alebo tri milióny šilingov alebo už neviem koľko šilingov.

A Oskar mi hovoril, že to je blbosť a tak, a ten rozhovor som potom aj odvysielala v Slobodnej Európe. No a potom na záver, keď sme skončili, tak oni nechali kameru bežať na ten voľnobeh (alebo ako sa to volá). A oni tak akože pristúpili k nám a všetci štyria sme sa objali. A zrazu po dvoch mesiacoch vznikol seriál - Utajení svedkovia prehovorili a tam sa objavil ako dôkaz, že áno, že Oskar vzal peniaze a preto hovoril o tom, že Slovenská informačná služba.. To ho vlastne prezident Kováč presvedčil a uplatil aby takto hovoril a dal mu za to aj peniaze. Dôkaz, že to je naozaj pravda bolo toto video. Toto video sa tam vysielalo a to niekoľko krát vysielala aj Slovenská televízia aj VTV. Začalo to VTV, to VTV robilo a potom to prevzala Slovenská televízia. Tam boli viditeľné všetky tri tváre až na jednu, tá bola vyštvorčekovaná. To bola moja. No, najväčší dôkaz toho, že to urobila Slovenská informačná služba bola stále výpoveď Oskara Fegyveresa.

No a za každú cenu chceli dosiahnuť to, aby samotný Oskar tú výpoveď zmenil. Jednu z takých možných ciest si oni vymysleli, že proste, že ho budú vydierať cez Róberta. Tak áno. Oni si mysleli, že ak nebude mať túto spojku, tak nebude mať tam z čoho žiť, nebude nebude tam mať čo robiť, proste nebude vôbec oňho zabezpečené a vráti sa domov. Doma ho už nejako prinútia, buď ho zlikvidujú alebo prinútia aby zmenili výpoveď.

V deväťdesiatom ôsmom nastúpila vláda Mikuláša Dzurindu, tak sa Mitro znovu stal riaditeľom Slovenskej informačnej služby a spísal správu o tom čo a ako. Podľa tej správy jednoznačne vyplýva aj to, že Róberta Remiáša niekoľko mesiacov pred smrťou sledovali, odpočúvali jeho telefón a zistili... Sledovali ho aj v deň, keď bol Róbert Remiáš zabitý, Slovenská informačná služba ho sledovala. Čiže tam tiež všetko smeruje k tomu, že minimálne museli vedieť kto ho zabil, keď ho stále sledovali.

To, že vedeli, že kde sa Oskar Fegyveres schováva v Ženeve,to vedeli tiež, dokonca za ním vyslali niekoľko príslušníkov Slovenskej informačnej. A tí sa vraj, mali vraj taký príkaz, že ho zlikvidovať keď ho tam nájdu a tí sa zachovali tak slušne a čestne, že prišli a povedali, že ho nenašli a vrátili sa a nechali ho žiť.

Vôbec neviem ako na mňa prišli, pretože ja som do tej Ženevy za tým Oskarom išla cez Budapešť a Brno a ja neviem čo všetko som si túto pocestovala v okolí aby som sa ich zbavila a nakoniec som ešte aj v tom Švajčiarsku asi dva krát prestupovala, kým som teda si vzala autobus do Ženevy. A tam už stáli, na tej zastávke Ženevskej, dvaja ľudia, ktorí mali takto fotku nejakú v rukách takto sa pozerali na ten autobus, na fotku, na autobus. Teraz tá pani, bol to akože pár, pani zrazu zbadala mňa v tom autobuse, pozrela sa na tú fotku asi štyri krát keď toto urobil tak mi bolo jasné, že má moju fotku. A Oskar hovorí, že „už je to čisté?“ Teda ja som sa ho spýtala. Už som sa akože tvárila, že poznám ten žargón SISkársky a on sa tak otočil a hovorí: „asi nie, však za nami niekto ide“. Hovorím: "veď ale to neni sú tí, ktorí..." A on hovorí,"no a čo, tak sa vystriedali." A ja hovorím, "si si istý?" A on že: "Ja to na nich vidím, ale vieš čo, poďme utekať a keď budú utekať za nami tak sú to oni." Tak sme sa rozbehli. Ja som mala taký ruksak, nič doma som vtedy nenašla, len taký veľký ruksak, ktorý bol poloprázdny, lebo som asi na dva tri dni išla, takže tam mi tak ločkali veci. Búchalo to strašne. Oskar je taký menší, taký silnejší, čiže museli sme vyzerať veľmi smiešne, lebo šak ja vysoká... Utekali sme s tým mojím ruksakom. Oni za nami sa rozbehli, rozutekali a ja hovorím "a čo teraz?" A on, že: " Rob to čo ja." A išli sme na jednej križovatke tam bola červená, hneď prvé auto taxík. Oskar otvoril dvere, vošiel dnu a ten taxikár, že: "Héj, čo je?" a on, že "no berieme si taxím, máte niečo proti tomu?" A on, že: "Nie zavrite dvere." Naskočila zelená a odišli sme.

Ako nechceli dlho udeliť azyl Oskarovi Fegyveresovi, práve preto práve, že im vadilo, že tam sú slovenskí agenti. Samozrejme, že o tom vedeli.

Vražda Róberta Remiáša je trochu komplikovanejšia, pretože všetci svedkovia, ktorí tam boli v rámci tej vraždy, sú už mŕtvi. Boli zabití na deväťdesiat deväť percent. Nenašli sa ani ich vrahovia a tým pádom ani nemá kto svedčiť. Čiže, čiže tá vražda Róberta Remiáša sa zrejme nikdy nevyšetrí.

Dokonca, teraz v roku 2005, 2006 alebo proste neviem, keď sa znovu akože chcelo otvoriť ten únos, chceli advokáti Ivana Lexu, keď už bol aj zbavený obvinenia, tak chceli dokázať znovu, že veď to (pozn.: výbuch Remiášovho auta) bola len nehoda. Aby sa spravil nový posudok a ten posudok aby nebol zo Slovenska ale bol z Čiech a ten posudok z Čiech znovu potvrdil, akože nezávislý a nie z kriminalisticko expertízneho ústavu, prišiel presne k tým istým výsledkom ako vtedy ten kriminalisticko expertízny ústav a tiež tam bola táto veta, že takýto druh auta nemôže, proste, že je to technicky vylúčené, aby vybuchlo. Je to vec, ktorá veľmi fungovala za čias totality. Oni si vtedy potom vymysleli, že to ste si vymysleli, to ste sa vy sám, alebo vy sama zbili alebo čo... To je, to je vec naozaj keď si vezmete ich kauzy alebo keď niekoho zbili, tak, že na výsluchoch ešte v päťdesiatych rokov, že ho zbili na smrť, tak povedal, že on sám spadol, on sám alebo sama vyskočila z okna. To je vec, ktorá fungovala v tom totalitnom režime. Len teraz si neuvedomujú a neuvedomovali ľudia, ktorí teraz hovoria o samovýbuchoch o samozbití a samoúnosoch, že už nie je tá doba. Ako aj keď sa ma vtedy ľudia pýtali, že ako to, že sa toho nebojíte, tak som povedala, že ja sa bojím lyžovania a tohto sa nebojím. Asi každý má nejaký iný prah strachu a možno, že je to tým, že ja som si to svoje prežila a odžila v čase totality, keď sa ma pýtali na veci, ktoré som vedela, že som ja hovorila do telefónu a som povedala, že odkiaľ to vy viete, však to ja som len do toho telefónu hovorila a oni potom ako vytiahli papier a prečítali mi celý telefonát. Vôbec sa netajili s tým, že odpočúvali tak to som vtedy veľmi prežívala, že ako je to možné, že proste je odpočúvaný telefón.

Potom som sa dozvedela, že u najlepšej kamarátky mojej sa našlo odpočúvacie zariadenie v obývačke. Prekvapuje ma v súčastnosti, už ľahostajnosť ľudí voči týmto kauzám. Prišlo isté obdobie, keď, ja to chápem. Proste boli celé noviny od toho deväťdesiateho piateho roku, ja som napísala dve knižky, proste furt sa hovorilo o týchto kauzách SIS a zrazu po tom roku 2002, stále to nebolo ukončené, stále sa to znovu otváralo a stále sa niečo nové vynáralo a už boli ľudia z toho unavení a prestali to vôbec vnímať. Takže mňa len toto prekvapuje a prekvapuje ma, že ani právnici a ani poslanci sa príliš nezasadzujú o to, aby tie amnestie boli zrušené, aby sa to naozaj aplikovala tá Radbruchová formula (pozn.: „Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že zákon musí ako „nenáležité právo“ spravodlivosti ustúpiť.“). To ma naozaj veľmi veľmi prekvapuje.

To sú tie amnestie, ktoré sú dve Mečiarove na tento únos a je na ne už teda aj Serbinova obžaloba. Tá skončila na súde, súd sa tým odmietol zaoberať, práve preto, že pokiaľ sa vzťahuje na túto kauzu amnestia, tak nemôžu súdiť a nemôžu byť odsúdení. Aj keď aj to je otázne - pretože tie amnestie, oni tvrdia, že amnestie sa nedajú meniť, lebo potom je aj Dzurindova amnestia, ktorá ruší tieto amnestie. Tvrdia, že to nie je možné, lebo amnestiu nemožno rušiť ale potom by neplatila ani tá druhá Mečiarová amnestia, lebo on zmenil svoju prvú amnestiu. Potom je otázne či je vôbec v únose amnestovaný. Čiže to je celé takéto absurdné. A potom či je amnestovateľný, či to nie je nemorálne, keď človek amnestuje sám seba, pretože možno, že aj on v tom figuruje, keďže Slovenská informačná služba patrila priamo pod neho. Ale proste tie amnestie existujú, tie rešpektujú súdy a práve preto to nie je odsúdené. V rámci vyšetrovania je ukončený únos. Ja nehovorím, že to spravil Vladimír Mečiar, ja len hovorím, že priamo jemu - ako predsedovi vlády - bola podriadená Slovenská informačná služba. To je holý fakt.

Ak to urobila... Na to, že to urobila Slovenská informačná služba je v súčasnosti dostatok dôkazov, ak to urobila Slovenskej informačná služba je veľmi málo pravdepodobné, že o tom predseda vlády nevedel. Po Oskarovi Fegyveresovi vypovedali aj ďalší príslušníci SIS, ktorí priznali, že sa podieľali na únose. Je veľmi dôležité, aby táto kauza, aby aj ostatné kauzy boli súdené, aby sa našiel vinník, pretože ak je štátny orgán ako SIS zneužitá na taký teroristický čin ako je únos (o tej vražde nehovorím, lebo to nevieme dokázať, vieme len, že ho sledovali, Róberta) a nie je nijakým spôsobom, nie sú pomenovaní tí vinníci a nie sú právoplatne odsúdení, to predsa hrozným spôsobom ničí právnu istotu v štáte. Ako sme teraz svedkami. Pre mňa za mňa nech nie sú zavretí. Pre mňa za mňa nech akože, nejde ani o pomstu ani o nič, ale nech je povedané: „Vy pán Lexa, vy pán Svěchota, aj keď teda Svěchota je už po smrti, ste vinní za to, že sa toto stalo. Vy pán Mečiar, ako predseda vlády, ako človek, ktorému bola Slovenská informačná služba podriadená, ste zodpovedný za tento štátny teroristický čin.“ To úplne stačí.

 
Navigácia stránky