Navigácia stránky


Skoč na:

Hlavné menu
Obsah

 

Hlavné menu


 
Navigácia stránky

Obsah


Zostrih záznamu z verejnej diskusie Mečiarizmus V

11.11.2011 - Stanica Žilina-Zárečie

Mečiarizmus V post-skriptum (Diskutuje: Vladimír Mečiar, Moderuje Fedor Blaščák)




Kompletný prepis verejnej diskusie s Vladimírom Mečiarom organizovanej v rámci projektu Memory Kontrol / Mečiarizmus.
(11.11.2011 Stanica Žilina-Záriečie)



Fedor Blaščák: Vzácna návšteva, sám predmet nášho oralhistorického výskumu, ktorý doteraz zahŕňal štyri diskusie. Boli tu novinári, bol tu Martin Barto, ktorý hovoril o ekonomike a včera niektorí z vás možno boli na diskusii s pánmi Mikloškom, Budajom, Zajacom a Ondrušom. Nuž a dnes prišiel medzi nás pán Vladimír Mečiar. Vitajte.

Vladimír Mečiar: Nemôžem vstať a pokloniť sa, lebo som priviazaný, prosím, ospravedlňte ma.

Fedor Blaščák: Hneď začneme...len niekoľko technických poznámok k debate. Budeme hovoriť zhruba hodinu a pol, hodinu trištvrte nie viac, potom je premiéra opery, na ktorú Vás mimochodom pozývame, ak si nájdete čas. To je jedna vec a druhá vec je k obsahu interview. Zámerom je urobiť profilový životopisný rozhovor. Nechcem to ťahať k politickým veciam, už takmer vôbec nie po roku ‘93, z nich spomenúť hlavne okolnosti zo začiatku roku ‘90, kedy Vladimír Mečiar prichádza do Bratislavy a stáva sa ministrom vnútra. A potom okolnosti a rokovania o rozpade alebo o rozdelení Československa, Českej a slovenskej federatívnej republiky v roku 1992. Takže to sú dva základné okruhy. Začnem hneď vo Vašom detstve. My sme tu mali film od Fera Feniča: Najšťastnejší deň Anny Mečiarovej. Ten film bol natáčaný v dome a na dvore Vašej mamy a vlastne aj Vašom. Tam som si všimol, že na dvore je monumentálna socha slovenského trojvŕšia so slovenským dvojkrížom s dátumom 1943, tak sa chcem opýtať, že či ste vyrastali v prostredí tej sochy a v tejto súvislosti na Váš vzťah k obdobiu Slovenského štátu? Či rodinné prostredie bolo...aký obsah vo Vašom rodinnom prostredí v útlom detstve mali spomienky na Slovenský štát, na obdobie 2. svetovej vojny?

Vladimír Mečiar: To je film, ktorý bol natočený, ako jeden deň zo života mojej mamy. Myslím, že nemal za úlohu ju spopularizovať. Prešiel celým svetom. A bola to televízia alebo teda organizácia BBC z Londýna, ktorá sa mi za to, že bol v ich sieti uverejnený, prišli ospravedlniť. Pretože do istej miery bolo zneužitie mamy nepripravenej, informácie a účel autor neprezentoval. Prezentoval sa ako môj priateľ z Košíc. A dodnes ho nepoznám. To boli okolnosti, ktoré viedli k tomuto. Pokiaľ ide o trojvŕšie a dvojitý kríž, ktorý je tam, je to obecný rezervár, ktorý mal práve v našej záhrade svoje sídlo. Vtedy, keď ho stavali v ‘43, bol postavený aj symbol Slovenského štátu. V 50-tych rokoch ten symbol chceli zbúrať. Aj jedno rameno mal nalomené. Keď na to udreli prvýkrát kladivom, vtedy mamka vyletela ako dračica a ten kríž obhájila a vyhnala všetkých preč. Keď tam robili ešte betónovú vrstvičku, tak som do nej vytlačil klincom druhý kríž. Bol som vtedy trošku menší. Pokiaľ ide o obdobie Slovenského štátu, nemôžem povedať, že v našej rodine boli s tým iba nadšení. Bolo aj obdobie, povedzme po roku 1944, keď sme mali veľké existenčné problémy, aj pre postoj rodičov k povstaniu, ktorí aktívne pomáhali, aj pre hodnotenie všetkého, čo so Slovenským štátom súviselo. Pozitívneho i negatívneho. Proste rodina o tom období rozprávala, nie veľmi veľa, ale nebolo to prostredie Slovenského štátu, ktoré rozumným spôsobom myslenie ovplyvňovalo.

Fedor Blaščák: Ešte z toho filmu vytiahnem jednu vec. Zaujalo ma spomienka Vašej mamy, ktorá hovorila o tom, že ste inklinovali alebo mali chvíľu, keď ste sa chceli stať farárom. Bolo to tak?

Vladimír Mečiar: Bolo obdobie, keď mi miestny pán farár venoval veľa pozornosti. A aj bol tak zameraný, že by som mohol byť duchovným, tak ma aj tak orientoval. Pár rokov to trvalo. Potom prišlo druhé nešťastné obdobie, že ma chceli vziať do Žiškovej školy.

Fedor Blaščák: To je čo?

Vladimír Mečiar: To bola vojenská škola. Tak reku, taká cesta a taká cesta. Vtedy si pamätám na scénu z toho obdobia, že som sa chytil mamy, koľko som vládal a prosil, aby ma z domu nedali. Ja chcem len doma zostať. Aj som do kostola chodieval, bol som aj miništrantom, aj kostolníkom. Tieto činnosti v mojom živote boli. Som rád, že boli a prispeli v mnohom k poznaniu. Mal som šancu knižnice obecné, aj knižnicu farskú za dvoje prázdniny mať prečítané.

Fedor Blaščák: Čo tam mali? Bola to dobrá knižnica? Čo ste čítali v tom čase?

Vladimír Mečiar: Neboli to len životopisy svätých, boli tam aj knihy iné, ktoré mali žáner kovbojek, trošku z huronského prostredia. Boli to rozmanité knihy, ktoré mi pán farár poskytoval. Často sa so mnou stretával a konzultoval.

Fedor Blaščák: V tej súvislosti ma zaujíma..., ktoré obdobie zo súčasných moderných slovenských dejín, povedzme od roku 1900 a vyššie, je Vám blízke a ak je Vám blízke, čo to znamená? Aké knihy o tom čítate? Koho si vážite zo súčasných slovenských dejín? Rovno sa spýtam na dvoch. Ak by sme mali zhodnotiť Vavra Šrobára a Milana Rastislava Štefánika, na koho stranu by ste sa viac priklonili? Ako vnímate tieto dve postavy?

Vladimír Mečiar: Samozrejme, že dejiny Slovákov sú veľmi pohnuté. Nestačí vnímať obdobie posledného storočia, ak chceme z nich niečo pochopiť, treba veľmi dobre čítať, rozmýšľať a hodnotiť duchovný odkaz štúrovcov. Ten je taký obrovský, že sa prihovára k dnešku. To nie sú reči minulosti. Ak človek nezaujato prečíta, to čo hovorili a písali, tak odpovedajú veľmi veľa i dnešnému svetu. Boli tam vyslovené mnohé krásne vety, napríklad ochrana života, odkiaľ je život a jeho právo, kde ste ho vzali...a podobné úvahy, ktoré tam boli...o slobode sú veľmi pekné a bohaté. Tam bolo obdobie dozrievania všetkých, ktorí v tom období žili. Potom dochádza k obdobiu maďarského útlaku a potlačovania slovenského nezávislého myslenia, korupcie slovenskej inteligencie. Tento veľký tlak viedol k tomu, že začiatok v roku 1914-18 stretával Slovensko akoby inteligenciou vykradnuté, neboli tu reálne politické sily, ktoré by mohli robiť slovenskú politickú reprezentáciu, preto sa všetko sústreďovalo aj na amerických Slovákov/Cleveland, Pittsburgh.

Fedor Blaščák: Preto sa pýtam na Šrobára a Štefánika.

Vladimír Mečiar: Sústreďovalo sa aj na zahraničie, kde významnou osobou v tom čase, významnejšou ako Masaryk a Beneš, bol Štefánik. Štefánik uvádzal do francúzskeho prostredia Masaryka, aj Beneša. Citujem jedného autora, zhodou okolností českého autora, ktorý zbieral dokumenty k tomu obdobiu, prvá veta, ktorú Štefánik vyslovil, keď videl Beneša a Masaryka, mala znieť: Jak tyhle dva křupani uvedú vůbec do tyhle společnosti. Takže nadšený nebol. Pokiaľ ide o postavenie Milana Rastislava Štefánika, tak je mimoriadne významné, pretože nielen uviedol do spoločnosti a vytváral v tom medzinárodnom živote pozadie. Milan Rastislav Štefánik bol ten, ktorý formoval ozbrojené sily Československej republiky. Tie existovali skôr, ako existoval Československý štát. Bol sklamaný, že z Ameriky prišlo menej vojakov, aj z talianskeho zajatia sa prihlásilo menej vojakov. Viedol front na východe Sovietskeho zväzu, vtedajšieho Ruska. Však nakoniec obsadili celú trať od Vladivostoku až po Ural. Milan Rastislav Štefánik bol, viedol tieto zápasy. Mám ako jediný na Slovensku záznamy jeho rozhovoru s predsedom vlády Japonska po návrate z Ruska, keď ťažko chorý sa išiel preliečiť. Viem o jeho názoroch. A hodnotil by som to takto, že Milan Rastislav Štefánik chcel urobiť veľmi veľa pre Slovákov. Predstavoval si aj spolužitie v Československom štáte, s iným postavením Slovenska. Dokonca boli niektoré práce, ktoré hovorili o tom, že Slováci by mali mať kráľovstvo. Aj vo vzťahu k Benešovi a Masarykovi mal isté rezervované postavenie, pretože keď zostavovali prvú Československú vládu, tak mu nezostalo ani kreslo ministra obrany, ale v podstate dostal kreslo ministra vojny v čase, keď už Československo vo vojne nebolo. Vlastne bezvýznamné postavenie. Jeho zásluhy nijako ocenené neboli. Keď sa vracal na Slovensko, tak predpokladám, že chcel vyjadriť nejaké posolstvo. Tragédia jeho života a jeho postavenia je, že dodnes sa k štefánikovskej tradícii hlási veľa ľudí a čím ďalej, tým viac sa stáva modlou. Keď som naháňal, kde sú archívy okolo života Milana Rastislava Štefánika, myslel som si, že v Prahe. Tam mi potom dokázali, že na (???) Slovensku. Mnoho z tých dokumentov, ktoré sú uzatvorené a zatlčené v debnách, ešte ani neotvorených... čiže jeho život je v podstate na Slovensku neznámy. Jeho postavenie som vnímal tragédiu človeka, ktorý vlastne všetkým chcel dobre, a nikomu nevyhovoval. Bol luterán, nebol dobrý pre katolíkov, pretože chcel Slovenský štát, nebol dobrý pre Československú republiku, pretože bol antikomunista veľmi tvrdý, nebol dobrý pre komunistov. Čiže napriek tomu, že veľa urobil a stálo ho to nakoniec aj život v tom zápase, ktorý robil, dosiahol v zahraničí obrovské uznanie....nakoniec jeho kariéra, či to bola Francúzska armáda...a treba povedať ešte jednu poznámku, s vysokou pravdepodobnosťou aj francúzske tajné služby,... takže tá bola neobvykle veľká, mohutná, ale nakoniec jeho dielo, život a práca sú dodnes na Slovensku málo poznané. Pokiaľ ide o Vavra Šrobára, to bolo niečo iné. Vavro Šrobár bol protimaďarský. Dokonca si myslím, že ho nejakú dobu aj väznili. Preto logicky, keď vznikli isté prúdy, bol lekárom, za zmenu tohto režimu, prihlásil sa k Československu. Išiel do Prahy, dostal isté poverenia. Vavro Šrobár tie poverenia plnil, ale ako politik československý. Nebol výraznou slovenskou osobnosťou, aj keď bezpochyby v dejinách zohrával významnú úlohu. Bol aj zmocnenec pre Slovensko, viedol u nás prvé inštitúcie. Jeho život sa začal meniť v súvislosti s rozpadom Československa. Býval v Trenčianskych Tepliciach, ja som tam nešiel kvôli nemu, ale jeho osudy smerom k povstaniu, orientácia na Beneša utrpeli stále väčšie rany a straty. Tak je aj pochovaný, ulica sa volá po ňom, Šrobárova, sem-tam sa objaví v nejakých historických záznamoch alebo dokumentoch, ale tiež o ňom ako o politikovi vieme málo. Keď som išiel sem, som dostal otázku, ktoré osobnosti považujem za najvýznamnejšie v moderných dejinách Slovenska. Ja osobne z tých, ktorých som poznal, za najvýznamnejšiu slovenskú osobnosť vôbec z minulého storočia považujem kardinála Korca. Človeka s čistejším životom, vzdelanejšieho, duchovne bohatejšieho, s obrovským rozhľadom a vierou som nestretol a nepoznal vo svete. Preto si myslím, že to bola osobnosť najvýznamnejšia. Pokiaľ ide o novodobých politikov, tak to máte tak: za života nemôže byť nikto kazateľom a vždy cirkev svojich vysväcuje až po veľa rokoch. Čaká skoro storočie, keď niekto povie, že bol dobrý. Slováci na úctu k osobnostiam, nie sú dobrí. Nevážia si vás v okamihu, keď robíte. A je to vždy také, ako si aspoň trošku okydiť alebo znevážiť toho, čo máme. Nie je vybudovaný systém, že majme svojich najlepších, vyrovnávajme sa na najlepších. Povedzme Česi to majú mimoriadne rozvinuté, že vždy tlačia pred sebou niekoho, za koho sa zavesia, že nech nás potiahne, teraz bol Havel, nech nás potiahne aj so všetkými chybami. Prišiel Klaus, nech nás potiahne. Hľadajú tretieho, kto to bude po Klausovi. A znova sa zavesia za neho a budú ho podporovať, aj keby mal neviem aké chyby. U nás na Slovensku to tak nie je. Ak sa niekto objaví, hneď musí ísť do priemeru a znížiť ho o dĺžku hlavy, ktorou prečnieva.

Fedor Blaščák: Ak tomu rozumiem správne, čo naznačujete, vzhliadate sa skôr v Štefánikovi ako v Šrobárovi?

Vladimír Mečiar: Myslím, že Štefánik bol osobnostne, spoločenským významom, nasadením, tým, že išiel do bojových akcií riskoval život. Vytváral vojenské útvary v období, keď na to neboli predpoklady. Išiel do 1. svetovej vojny na strane bojujúcich strán a dokázal tam niečo urobiť. Aj tým, čo urobil, lebo Francúzi vtedy pre Európu znamenali rozhodujúcu mocnosť. Tým, čo urobil v Paríži, predurčovalo mnohé veci. Nakoniec treba povedať, že Tomáš Garyk Masaryk bol Slovák, aspoň jeho otec bol bezpochyby Slovák, jeho matka bola moravská Nemka a vidíte, česká politika si ho osvojila a to vôbec nevadí a nikto sa o tom nebaví. Pokiaľ ide o benešovskú politiku, tak ja si Beneša vážiť nemôžem.

Fedor Blaščák: Vy ste sa niekde vyjadrili tak, že máte nejaké dôkazy o tom, že Štefánikova nehoda nebola nehodou.

Vladimír Mečiar: Nie, to som nepovedal. Povedal som presne to, čo som zachytil v Malackách v roku 1990 pri stretnutí s voličmi, keď tam stál chlap, ktorý povedal, že bol vtedy v Bratislave, bol v jednotke, ktorej povedali, že lietadlo, ktoré letí na Slovensko, je lietadlo maďarské a preto aby ho zostrelili. Streľba v ňom bola. Pokiaľ išlo o historické dokumenty, fakt je, že bezprostredne po smrti Štefánika, jeden deň po smrti Štefánika nehoda bola uzatvorená ako havária lietadla. Vychádzalo sa z jeho tela, telesných poškodení atď. Predpokladali, že pilotoval lietadlo. Po niekoľkých rokoch, keď tento tlak, na to, že bolo strieľané na lietadlo Štefánika, nariadili vyšetrovanie, ale vyšetrovanie skončilo s tým, že streľba buď nebola, alebo bola bezvýznamná. Nakoniec sa to v dnešných moderných dejinách uzatvára.. tí, ktorí rozumejú (???) tým, že nad letiskom sú isté prúdy, do ktorých sa Štefánik dostal a preto sa lietadlo dostalo do ťažkostí a spadlo. Neviem vám odpovedať na túto otázku.

Fedor Blaščák: Kto bol ten chlap? Už musel byť starý pán v tom čase, v 90-tom roku, ak si to pamätal. Spomeniete si, kto to bol?

Vladimír Mečiar: Pamätám si, že to bolo v Malackách. Pamätám si, že som stál na balkóne, podo mnou stálo niekoľko tisíc ľudí. Ten človek vystúpil a toto priznanie zo svojho života povedal. Povedal, že bol jeden z tých, ktorí na Štefánika strieľali. Ja som to spomenul, myslím, že vlani alebo predvlani. Nie je to na Slovensku veľmi aktuálne. Spory, ktoré okolo toho existujú, prebiehajú. Potom bola nejaká reportáž urobená: Moderní ľudia, ktorí sa zaoberajú letectvom a hovoria, že tam to mohlo byť aj dôsledok istých vzdušných poryvov, do ktorých sa Štefánik aj s lietadlom dostali. Preto z neho vypadol a padol. Teórii vypadnutia niektoré zranenia celkom nezodpovedajú.

Fedor Blaščák: Poďme k vám. Ako si spomínate na obdobie po 2. svetovej vojne, keď ste začali chodiť do školy. Aký bol vtedy život u vás na dedine?

Vladimír Mečiar: Rozhodujúce osobnosti boli pán farár, notár a učiteľ. Boli to tri autority, ktoré keď išli po ulici, tak sme nevedeli, kde máme skočiť a čoho sa máme brániť. V prostredí dediny, ktoré bolo typické tým ako každá dedina na Slovensku, malá chalúpka, zažil som žatvy, svadby, vrátane obradov a zvykov, ktoré boli. To všetko bolo. Moje prvé stretnutie s politikou bolo, keď bol proces so Slánskym. Doma sa vtedy o tom veľa rozprávalo ako o nesprávnom procese. Ja som bol žiakom v škole, keď som povedal cez prestávku svojim spolužiakom, že proces so Slánskym nie je dobrý. A pamätám si, že dobehol za mnou pán učiteľ a vedľa triedy mal byt. My sme boli jednotriedka, tri ročníky. Zobral ma za ruku do bytu, čupel si ku mne a vraví: Vlado, toto nikdy v živote viac nepovedz. Prosím Ťa, buď ticho, lebo nás dostaneš do nešťastia. Začal som rozmýšľať, čo sa stalo a prečo je to nešťastie, veď sa o tom všade hovorí, prečo ja nemám o tom hovoriť. To bolo prvé stretnutie, ktoré ma nútilo rozmýšľať, čo sa to vlastne robí, aké to je a kde to smeruje.

Fedor Blaščák: Spomínate si na menovú reformu? Bolo to tuším v roku 1953.

Vladimír Mečiar: Samozrejme si na to spomínam, aj na obrázky z rodiny, pretože keď prišla menová reforma, tak sme nemali čo meniť. Prišiel starý otec, aby sme niečo zmenili aj jemu, iba viem, že doma sa vtedy povadili a povedali, že....Myslím, že sme mohli meniť 1500 korún a tých 1500 sme menili a nič viac. Tým to všetko skončilo.

Fedor Blaščák: Ako v živote mladého človeka nastupujúca komunistická ideológia v tradičnom prostredí, kde je najsilnejší pán farár... ako sa toto riešilo? Chodilo sa do kostola, ale zároveň s tým boli spojené....

Vladimír Mečiar: Aj pán učiteľ bol organista, kým neprišli tvrdé opatrenia. Potom tiež prestal chodiť do kostola. Ale nebolo to takto celkom. Pokiaľ išlo o mladých ľudí, boli tam 50-te roky a tie v tom prostredí nikto neprijímal. Vedel som o ľuďoch, ktorí boli bití na polícii a teda Bezpečnosťou... Boli takí v dedine. Viem o jednom susedovi, ktorého našli v potoku, že bol zbitý a nechápali sme prečo. Mali sme doma učňa dva alebo tri roky a viem, že tiež niečo niekde povedal a zobrali ho a bili ho po podošvách. A tiež sme nevedeli, že prečo. Pamätám si, že nemohol týždeň chodiť. Rozmýšľali sme, čo sa robí a čo to je. Ja som mal ešte ďalšiu dilemu, že otec bol predvojnový člen strany. Prišli 50-te roky, bol vylúčený zo strany a ako živnostníkovi mu zhabali všetko, čo doma mal. Bol jednoduchý krajčír, tak aj látky, ktoré mal pre druhých ľudí, mu zobrali a musel ich zaplatiť. Nadával na režim a hovoril, že mal problémy s gardistami za Slovenského štátu, mal problémy aj za socializmu. Takže dopady 50-tych rokov sme si pocítili aj doma a nie v dobrom. V reakcii na to, čo sa otcovi stalo a  ako to všetko vnímal.... keď som hovoril, že chcem vstúpiť do Pionierskej organizácie, to bolo v šiestej triede, tak ma zobral na dvor a vraví mi: Ak podpíšeš prihlášku, na tomto kláte Ti ruku odtnem. To bolo moje druhé stretnutie s politikou, preto som ani pionierom nikdy nebol. Keď sa potom na strednej škole podávali prihlášky do ČSM, tak som išiel o rok neskôr a som si musel to doma vykonzultovať, lebo istá dávka strachu z toho bola. Samozrejme, bolo aj druhá vec, že z knihovne som si bral materiály, čo to, a o čom to je. Pamätám si, že prvé marxistické dielo, čo som čítal bola práca: (????) Čítal som to dvakrát a nerozumel tomu ani slovo. On polemizuje s niekým, čo sa tam nedalo z toho pochopiť. Nič mi z toho nevyšlo.

Fedor Blaščák: Tuším, že s Trockým, alebo...

Vladimír Mečiar: Nie, on vtedy nepolemizoval s Trockým. To bolo ešte v období, keď zakladali noviny Iskra a pod. vtedy sa vracal do polemík s ostatnými. Lebo Trocky začal vážnejšie vystupovať za Stalina a potom to viedlo k jeho vražde. Najprv k vytlačeniu zo sovietskej politiky a potom k zavraždeniu v Mexiku.

Fedor Blaščák: Dobre, ale toto ma zaujíma, že do pionierskej organizácie pod hrozbou odtnutia ruky ste nevstúpili a potom ste vstúpili do ČSM. A neskôr do Komunistickej strany a teraz vzhľadom na rodinnú históriu, bola toto aj mladícka rebélia voči otcovi?

Vladimír Mečiar: To som nepovedal, že to bola rebélia voči otcovi. Bolo to obdobie, keď bolo ohlásené obdobie nápravy chýb 50-tych rokov. To už bolo potom, ako bol tajný materiál 20. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu prečítaný.

Fedor Blaščák: Skúsme roky, ČSM bolo v roku....

Vladimír Mečiar: ČSM bolo od začiatku až do roku 1970, potom prišiel Socialistický zväz...pardon 1990, potom prišiel Socialistický zväz.

Fedor Blaščák: Myslím, kedy ste vstúpili do ČSM, v ktorom roku to bolo?

Vladimír Mečiar: To bolo na strednej škole v druhom ročníku. Teraz, keď si to vrátim, že som maturoval...., 16 rokov som mal, keď som vstúpil. Tak aby to bolo presné, ale rok by som to prepočítaval a nechcem oberať ľudí o čas. Pokiaľ ide o vstup do ČSM vtedy, bol formovaný aj tým... mali sme svoje noviny Smena, ktoré boli zaujímavé. Boli tam veľmi zaujímaví autori, napríklad si pamätám pred príchodom Novotného na Slovensko, Janko Čomaj napísal peknú vetu: Šalamún vždy keď objavil novú pravdu, zabil tisíc volov. Od tej doby sa každý vôl bojí, keď sa objaví nová pravda. A to sme chápali v súvislosti s príchodom Novotného a tými excesmi, ktoré mal v Martine. Takže bolo obdobie, keď prichádzali správy, že napravíme krivdy 50-tych rokov. Budeme sa uberať inak, budeme sa uberať morálnejšie, lepšie. Odstránime vady stalinizmu, s ktorým sa zosobňovali všetky chyby. Boli to chyby beštiálne, časť z nich zasiahla aj Slovensko. Dávalo takú nádej, že to pôjde niekde inde a nejako inak. Išiel som na vojenskú základnú službu. Po vojenskej základnej službe som nastúpil pracovať do aparátu ČSM. Po niekoľkých mesiacoch ma poslali na jednoročný kurz do Moskvy, do školy Komsomolu....

Fedor Blaščák: Aké to bolo v Moskve v tom čase?

Vladimír Mečiar: Tam to bolo také, že sme otvárali oči dvakrát. Jedny, že už je niečo, a druhé, že ešte je niečo. Ten čas bol plný protikladov, takých vecí, že sme žasli. Chruščov vtedy končil, nastupoval Brežnev. Čo môžem povedať, začo ďakujem, že Moskva ma naučila, čo nechceme. Boli tam chvíle a prednášky, pri ktorých sme nemohli dýchať a nemohli vyjsť. Fajčiari si nemohli cigaretu zapáliť, pokým nám vysvetľovali, vyše dvadsať hodín prednášok bolo o Stalinovi a o tom, čo robil, čo sa u nás ešte len zverejňuje my sme tam v 1964-65 už počuli. Potom nastúpil Brežnev. Keď som sa profesora opýtal, čo to pre neho znamená. Vravel: Nič, všetky citáty Chruščova vymažem a budem dopĺňať citátmi Brežneva a teória zostáva tá istá.

Fedor Blaščák: Hovoríte po rusky dodnes dobre?

Vladimír Mečiar: Po roku 1968 som odmietol hovoriť rusky, vtedy som sa naposledy rozprával v ruskými predstaviteľmi a potom som po rusky rozprával pri svojej prvej ceste do Sovietskeho zväzu, keď som išiel ako predseda vlády Slovenskej republiky. Dovtedy som nehovoril. Potom priznám sa, urobil som ešte jednu vec, ktorá je tak málo známa. Keď začala perestrojka a prichádzali z Moskvy názory, ktoré neboli konformné s Komunistickou stranou, urobil som jednu vec, ako v propagande legitimovať svoje postoje. Urobil som to, že som si možno ako jediný na Slovensku objednal Ruskú pravdu a povedal som hocičo a keď sa ma na to opýtali, buď stranícky predstaviteľ alebo sem-tam zo štátnej, tak som od odpovedal, že Pravda písala. A to bol argument, ktorý bol nespochybniteľný, lebo Pravdu okrem mňa asi nikto nečítal. A vždy som mohol povedať, že sa to tak hovorí v Sovietskom zväze. Bolo tam veľmi veľa kritických úvah smerom od socializmu, preto ma to aj viedlo už dávno pred rokom ‘89 k záveru, a ten som tlmočil pri jednej príležitosti aj v širšom kolektíve, že zmena nepríde zo Západu, ale príde z Východu. Všetko to začína v Moskve.

Fedor Blaščák: Vychádzal Týždenník aktualít, to sa prekladala ruská tlač do češtiny a slovenčiny, poznali ste to?

Vladimír Mečiar: Ja som mal originál. Nepotreboval som čiastky, preklady. Vychádzal vtedy iný týždenník, ktorý vydávala ČTK pre riaditeľov a straníckych funkcionárov. Dostával som sa k nemu. Mne to vždy posunul náš riaditeľ. Boli tam aj správy zo zahraničia a výťahy. Pravda bola obsiahlejšia, bola veľmi kritická ku všetkému, čo sa za socializmu robilo a bola negatívna. Negovala to obdobie. Samozrejme, že tie názory, ktoré som vyslovoval, mi poslúžili aj negatívne. V roku 1965 po návrate z Moskvy som prišiel na OV ČSM do Liptovského Mikuláša. Ubytovali ma na internáte a nevedel som, že šéf internátu je starý stalinista. Niekoľkokrát som pred ním veľmi kriticky vyslovil k Stalinovi a k režimu v Sovietskom zväze. Bol som dvakrát pozvaný najprv na pohovor na ÚV KSS, potom ma vyšetrovala Štátna bezpečnosť, že šírim protisovietske veci. Hovorím: Nie, nás to tam učili, odtiaľ sme to počuli. To je legitímny doklad. Potom ma zavolali na ÚV KSS do Mikuláša a tam som bol 4 a pol mesiaca. Tam mi pracovník ÚV KSS oznámil, že majú pre mňa miesto už len v bani, budem prepustený a pôjdem do ostravských baní. Prijal som to ako osud. No a v januári mi telefonovali: Nepôjdeš do bane, pôjdeš do Kolárova na stavbu mládeže. Je tam povodeň a budeš to tam dávať do poriadku. Budeš za to zodpovedať. Tak som si v januári zbalil veci.

Fedor Blaščák: V januári roku...?

Vladimír Mečiar: 1966, odišiel som do Kolárova, prišiel som na stavbu mládeže, kde mal byť výkvet mládeže. Boli tam dve prostitútky, dve solídnejšie rodiny, sedem prepustencov z väzenia a to bola celá skupina, ktorá mala robiť propagáciu stavby a tú myšlienku šíriť po Slovensku. Patrilo mi nielen Kolárovo, ale celé územie zatopenej oblasti. Videl som tých ľudí, v akých pomeroch žijú. Ženy a deti neboli, ani dievčatá neboli, vtedy to bolo všetko vysťahované. Žili sme v bahne, v blate, bez materiálu...A tak sa to podarilo potom trošku tlakom zvnútra...Tam som sa znovu dostal do pozornosti a popularity. Potom mi dovolili byť predsedom OV ČSM v Žiari nad Hronom. Tam som to znova pohnojil v 68-om.

Fedor Blaščák: K tomu prídeme. Zaujíma ma otázka vstupu do Komunistickej strany vo vzťahu k rodinnému prostrediu, ktoré bolo, nazveme to, religiózne.

Vladimír Mečiar: Nebol jednoduchý. Domáce prostredie rodinné bolo veľmi kritické. Rozprávali sme sa o tom. Vždy som otcovi hovoril...

Fedor Blaščák: Nevyhodili Vás z domu kvôli tomu?

Vladimír Mečiar: Rok sme sa s otcom nerozprávali. To musím priznať pred všetkými, že taká bola pravda. Otcovi som vždy vysvetľoval: Otec, ja to nerobím, pretože túžim po sebe. Ja chcem napraviť to, čo sa Tebe a mame stalo. Pretože tie pomery...síce nebol väznený, ale on ako invalid...zostali sme bez peňazí, štyri deti a mali sme čo robiť, aby sme prežili. Život bol tak ťažký, že zahustená polievka bola jediná strava na celý deň. A to sme si niekedy museli zohnať, kde to bude.

Fedor Blaščák: Kedy ste boli prvýkrát v zahraničí?

Vladimír Mečiar: Bol som len v období rokov 1964-65 v Moskve a potom v roku 1969 prišli za mnou kamaráti, aby som si s nimi išiel zarobiť do Rakúska. Podal som si vtedy žiadosť o pas a dostal som list: Nie je v záujme Československej socialistickej republiky, aby ste boli držiteľom cestovného pasu. Tak som nedostal žiadny pas a v roku 1990 som išiel do Poľska ako predseda vlády Slovenskej republiky a v noci pred cestou sme zistili, že ja nemám pas a aj predseda vlády nejaký pas potrebuje. Na vydanie diplomatického bolo neskoro, tak som sa bol odfotiť na autobusovej zastávke o druhej v noci v Bratislave, aby mi policajti do rána urobili turistický cestovný pas, aby som mohol odísť na návštevu Poľska. To bol môj prvý súkromný pas.

Fedor Blaščák: 1990?

Vladimír Mečiar: 1990, na návštevu Poľskej vlády.

Fedor Blaščák: Druhá polovica 60-tych rokov, zostaňme pri tom, prichádza obrovské kultúrne pozdvihnutie, mimochodom, tu máme Stana Filka, je to slovenský umelec, ktorý už v 65-tom roku prinášal konceptuálne tendencie, naozaj sa to modernizuje a prichádzajú západné vplyvy aj cez časopisy,... V podstate dá sa cestovať, nie jednoducho, ale nejakým spôsobom sa dá. V tom čase ste na tej vlne, nazvime to, kultúrneho pozdvihnutia surfovali alebo sa vznášali alebo ste robili len v Kolárove politickú činnosť?

Vladimír Mečiar: Ja som v Kolárove skončil v decembri 1966, odišiel som do Žiaru nad Hronom, kde som od jari ‘67 bol predsedom okresu. Samozrejme, tým, že bolo niečo, čo ma nútilo k nejakým aktivitám, tak som sa prepojil na všetky možné skupiny, ktoré v Bratislave v tom období niečo robili.

Fedor Blaščák: To je zaujímavé. Chodievali ste do Bratislavy bežne?

Vladimír Mečiar: Veľmi často a navštevoval som veľa ľudí. Napríklad, vtedy bola skupina okolo ministra stavebníctva pána Trokana, s ním sme sa rozprávali. Stretol som sa s pánom Laluhom, dostal som sa do blízkosti Dubčeka, dostal som sa do blízkosti Husáka. A žili sme s tým, že ideme to rozbiť a postaviť nový svet. Bude to inak a stále je to málo. Samozrejme, boli sme aj povzbudzovaní...však vtedy boli veľmi silné tendencie, ktoré Husák rozširoval na Slovensku: Slovensko zaostáva pred Čechmi, demokratizačné procesy v Čechách sú ďalej. Spájalo sa to aj s národným pohybom, to jest, že Slovenská národná rada v podstate po roku 1960... slovenské orgány fakticky neexistovali. Bola veľmi silná kritika a tento emancipačný pohyb bol veľmi silný a vystupovalo sa kriticky voči všetkému, čo bolo, o existovalo. Aj mnohí z aparátov strany sa prihlasovali, že sa prihlasujú do demokratizačných procesov a hlásili sa k tomu. Boli veľmi silné pohyby medzi ľuďmi. Nádej na to, že sa to zmení. Mnohí ľudia boli prepustení z väzenia, začali sa riešiť otázky náhrad, dával sa nový spôsob, dimenzia socializmu ako možnej zmeny. A prečo zatajiť, myslel som si ako jeden z tých, že je to možné a že tieto zmeny sa budú nejakým spôsobom vyvíjať. Bol som medzi mladými ľuďmi, ktorí s tým žili a veril som im.

Fedor Blaščák: Gustáv Husák sa v tom čase vrátil z basy, hľadal si miesto na politickej scéne. stará garnitúra, existujúca partia sa ho obávala. On sa skôr vrhol na akademický, historický výskum. Ale neskôr on otvára tú tému...on je hlasom témy federalizácie štátu...

Vladimír Mečiar: Nebol Gustáv Husák...Prof. Kosiorovský bol..

Fedor Blaščák: Áno, on bol prvý. Ale to je 65-ty rok, ale teraz Kosiorovský bol možno prvý, ale Gustáv Husák v 68-om..na konferencii v Smoleniciach niekedy v marci...nechcem to rozvádzať, chcem sa Vás spýtať, či ste sa s ním vtedy stretli? Ako vnímate jeho vtedajšie pôsobenie v tých rokoch, 2. polovica 60-tych rokov.

Vladimír Mečiar: Samozrejme, Gustáv Husák bol v Prahe a prichádzal aj na Slovensko, medzi tými skupinami pendloval. Pre nás bol Gustáv Husák človek, ktorý sa obetoval za slovenskú vec a bol za to väznený. Vo väzení veľa vytrpel. Ja som sa s ním stretol...Zhodou okolností sa v dedine priženil človek, ktorý bol bacharom vo väzení a hovoril, ako ho bili, ako odporoval, hovoril, ako mu do výkalov hlavu máčali a čo všetko s ním porobili. Pre mňa bol tento človek symbol statočnosti a hrdinstva. Preto sme ho počúvali a dýchali každé jeho slovo. Dokonca som mal šťastie alebo... neviem, ako to dnes povedať, že v deň, keď začala Ruská okupácia, v tú noc, tak on bol v Žiari nad Hronom. Mal tam prejav. Tam som sedel a počúval, čo Husák hovorí. Samozrejme, tie predstavy boli rôzne, napríklad tam boli novinári, ktorí vtedy boli... pán Štúr a ďalší, s ktorými sme rozprávali, ktorí mali iné predstavy, boli tam umelci, ktorí vystupovali, spisovatelia...To všetko sme hltali. Hľadal sa kontakt stále....to si počul, to si počul.

Fedor Blaščák: Čo vtedy hovoril Husák?

Vladimír Mečiar: Husák vtedy hovoril o demokratizácii ako o podstatnej veci, nešiel atakom na Sovietsky zväz. Hovoril o riešení národnostnej a národnej otázky na Slovensku. Hovoril o tom, ako musí Slovensko v demokratizácii držať krok s Českou republikou. Boli aj ohlasy z pléna, či to má byť tak, ako si to predstavujú niektorí českí spisovatelia a boli menovaní, predseda Zväzu spisovateľov a ďalší, ktorí išli ďalej, či je to ešte v rámcoch socializmu alebo už nie. Husák bol veľmi presvedčivý, bol som prekvapený, že je to človek, vyšší ako som si myslel a štíhly a jeho prejav veľmi dobrý. Dovtedy každý čítal, on nešiel priamo a na priamo hovoril, takže to bolo v celku sympatické a dôveryhodné. A veril som mu do apríla ‘69. Potom už ani slovo.

Fedor Blaščák: Kedy ste boli prvýkrát v Prahe?

Vladimír Mečiar: Pokiaľ ide o pobyt v Prahe, tak prvýkrát som tam bol ako vojak na prehliadke. Ale z toho sme si z Prahy veľa neužili, lebo sme žili na Letnej. Šlapali sme každý deň niekoľko hodín, rozbité chodidlá. Obšľapali sme vojenskú prehliadku....

Fedor Blaščák: Myslím, civilne...

Vladimír Mečiar: ...a išli domov a civilne v roku 1964, bol som tam na prijímačkách do školy. Na prijímačkach som obstál najlepšie, tak ma potom aj ako neznámeho outsidera zobrali.

Fedor Blaščák: Spomínate si na pocity, keď ste tam prišli, aké boli?

Vladimír Mečiar: Normálne. Pozeral som na mesto, aké je, čo to je. Pozeral som na pamiatky, na usporiadanie....Nevyvolávalo to vo mne nijaké emocionálne pocity. Nič.

Fedor Blaščák: Chcel som sa ešte spýtať na Pražský hrad, ale zrejme to nebude nič špeciálne.

Vladimír Mečiar: Na Pražskom hrade som bol viackrát, pozeral som na to, ako na historickú pamiatku, ale na nejaké väzby to nemôžem povedať. Nemôžem sa priznať k tomu alebo klamať ľudí, že tam boli nejaké záchvevy pocitové. Pozrel som si Chrám sv. Víta, pozrel som hrad, námestie Jána Husa, prešiel som Prašnú bránu...Všetko som si to poobzeral, pochodil. Zaujímalo ma to, pretože tam bola kopa historických objektov, bolo tam niečo, čo sme sa učili v dejepise a porovnával s tým, čo som poznal. Stál som na Václavaku, predstavoval som si ho trošku honosnejší. Pozeral som sa na to, ale nejaký zvláštny pocit som nemal.

Fedor Blaščák: Okrem toho, v rámci 60-tych rokov začína vychádzať veľa dovtedy zakázanej literatúry, veľa sa prekladá, veľa sa publikuje v literárnom týždenníku Kultúrny život. Zaujíma ma, aké knihy ste v tom čase čítali, čo Vás silne ovplyvnilo z literárnej stránky?

Vladimír Mečiar: Musím povedať, že pokiaľ ide o literatúru, tak toho až tak veľa nevyšlo. Boli to práce, ktoré vyšli v neskoršom období, ale vtedy boli mimoriadne zaujímavé a vtedy vyšli ako samizdaty poľských sociológov, ktoré analyzovali socializmus a režim a systém a prehodnocovali všetko. Tie práce boli neobyčajné kvalitné a dobré. A myslím, že dodnes sa im nevenovala náležitá pozornosť. V kritikách socializmu išli veľmi ďaleko. Rok ‘68 nebol len slovenský a československý, on vyplynul z toho, že mal vývoj v Poľsku, v Nemecku, Maďarsku. Mal vývoj podporný aj tým, čo sa vyvíjalo v Sovietskom zväze. Vtedy vo vnútri socializmu niečo pukalo, praskalo vo vnútri a práve august ‘68 bol výraz (???) a starých udržať to silou a nedovoliť príklad Československa, aby sa rozvinul. Pozrite, napríklad v programe z januára ‘68, keď odišiel nenávidený Antonín Novotný, bolo veľa vtipov o ňom: „Tonda zdražil“ a pod. Vtedy vznikal prúd, pohyb, že vlastne to bude dobré, Dubček prišiel ako výsledok kompromisného riešenia. Dokonca sa tam vtedy dávali do pohybu staré a nové sily, keď už bol Dubček zvolený, prišiel na zasadnutie Ústredného výboru strany náčelník generálneho štábu armády a povedal, že tanky a delá stoja za súdruhom Novotným. Nebolo to také jednoduché. Ľudia, ktorí boli v tom období, sa radili o tom, ako to urobiť. Mali trošku strach, ako to skončí, či sa vôbec z Prahy vrátia a čo všetku okolo toho bude. Takže tí, čo sme boli trošku, ja nevravím, že som bol v prvom, to by som klamal, bol som štvrtý, piaty v rade. Ale chytali sme to, čo odtiaľ prichádzalo a intenzívne zažívali, čo robiť, keď sa to stane. Čo budeme robiť, ako sa to stane. Horúčka.

Fedor Blaščák: Späť k Husákovi. Vravíte, že bol ešte v auguste ´68 pre Vás dôveryhodný človek a v apríli 1969 už mu ani slovo neveríte. Čo sa stalo medzitým, čo to spôsobilo? A zaujíma ma, že Vás potom z Komunistickej strany vyhodili a je taká legenda, skúste to vyvrátiť alebo potvrdiť, že na priamu požiadavku Gustáva Husáka. Vraj ste niekde vystúpili s kritickým prejavom a on (Husák) tam telefonoval, čo to tam je za človek, čo rozpráva. Skúste toto uviesť.

Vladimír Mečiar: Pokiaľ išlo o rok 1968, tak nádej, že tu bude lepšie, to presvedčenie, že to bude lepšie, tá žila. Pravda, bolo vidieť, že vojská sú v pohybe okolo hraníc. V Československu bolo vtedy cvičenie, z ktorého sovietska armáda veľmi dlho odchádzala. Kritika smerovala veľmi silno k Sovietskemu zväzu. Sovietska propaganda vtedy urobila z natáčania mostu pri Remagene fakt a dôkaz, že americké vojská sú na území Československa, že musí zakročiť. A boli tam aj iné nezmysly, ktoré sme prijímali veľmi zle a chceli sme proces obrody obhajovať. Gustáv Husák bol vtedy zaujímavý, okrem národnej myšlienky ešte jedným, že pred všetkými ľuďmi stál a hovoril: Žijem a padám s Dubčekom. A popieral, že by akokoľvek bez Dubčeka v politike zostal. Prišlo obdobie po roku 1968, keď verejne ľudia odmietli vedenie Ústredného výboru strany, to nedubčekovské. Viem už a ukázali mi to Podkarpatské Rusi, že Dubček, aj niektorí, ktorí boli odvezení Smrkovský, Černík, z Prahy, tak boli tam v zajatí, v Pokarpatských lesoch, tam boli v jednom zariadení a neprijali tých nových. Tak sa hádalo aj sovietske vedenie, že čo robiť, aký kompromis urobiť. Prvý kompromis, ktorý urobili, bolo s Alexandrom Dubčekom, že ho donútili podpísať dokument, ktorým akceptoval okupáciu a za odplatu ako protiváhu urobili, že odišli z miest. Samozrejme, predtým bol hokej a bolo množstvo iných vecí. Musím ešte podať jednu vec, že august mňa a ľudí z mojej generácie veľmi silno potlačil. Jeden z dokumentov, ktorý mi urobil zle v životopise, bol, že v auguste ‘68 sme v Banskej Bystrici zvolali poradu viacerých a boli sme ochotní ísť do zbrane a odmietali sme, že by Smrkovský, nie on, ale Sloboda zakázal brániť Československo a že si ho musíme obrániť. Keď to išlo potom bez sily, tak sme....

Fedor Blaščák: Prosím? Do zbrane?

Vladimír Mečiar: V Banskej Bystrici sme rokovali o tom, že tieto veci prešli, prevalili sa už, vtedy doprava bohvieako možná nebola, tak sme išli potom medzi sovietskych vojakov. Na Sliači boli bulharskí vojaci, tí boli veľmi suroví. A išli sme medzi tanky a dokonca jednému môjmu kolegovi tank zošrotoval auto. Letáky sme brali. A z tých letákov mám jednu zaujímavú príhodu. Bola taká cesta do Žiaru nad Hronom, ktorá išla do kopca a autá tam museli spomaľovať. A išli sme proti tým autám s letákmi v ruskom jazyku v rukách a hádzali sme ich do kabín áut. Z jedného auta nám leták vyhodili naspäť. Leták som otvoril a našiel som tam azbukou napísané: (???) To bola zaujímavá poučka, že aj my, čo sme vonku, aj tí, čo sú vo vnútri, sme asi obete niečoho iného a nemusí to byť to isté. Boli aj také aktivity, ktoré boli smiešne: demontovanie ulíc, tabuliek, názov miest a obcí, spontánne demonštrácie, ktoré boli. Pamätám si, keď som išiel do Bratislavy, mal tam byť zjazd KSS, na Slovnafte bol veľký nápis: „20 rokov sme tu mali cirkus, teraz prišli rekvizity“. Ľudová tvorivosť vtedy pracovala, ľudia všetci vyjadrovali nejaký odpor k tomu alebo zavesená sliepka na špagáte, pod ňou nápis: „Radšej som si život vzala, ako Rusom vajce dala“. V tom období som sa aj ja zúčastnil rozmnožovania letákov a dal som pokyn na vyrobenie dvoch letákov. Potom sme ich rozmnožovali. Na jednom boli prasatá a korytá a pod tým nápis: „Za koryto zradím národ“. Jindra, Biľak a ešte tam boli iní 4 vymenovaní. Za to som bol potom trestne stíhaný. Druhý bol protisovietsky, ktorý odsudzoval okupáciu Československa, taká čižma ako na nás šlape. Nakoniec som sa z toho dostal tak, že síce trestne stíhaný som bol, aj žalobou bola podaná. Našiel sa sudca, ktorý povedal, že tu 50te roky nebudú. Išiel som za ním a mi hovorí: Choď domov, súdený nebudeš, ja 50-te roky nedovolím, k tomu sa neprepožičiam, neprijmem Tvoju obžalobu. Povedal som si, že Tebe sa raz za toto v živote odvďačím. Príde čas, keď Ti poďakujem. A keď som ho začal hľadať, už bol mŕtvy. Keď som si myslel, že mu môžem poďakovať. Niekedy sa niektoré veci, dlhy, ktoré má človek morálne nenaplnia. Pokiaľ išlo o rok 68, čo potom....samozrejme, že Rusi hľadali spojenia, hľadali aj medzi nami mladými. Dostal som ponuku, že ak podporím okupáciu, nemusím odvolávať, čo som povedal a poviem len, že vítam pobyt, všetko sa mi odpustí a môžem sa tešiť na ďalšiu kariéru. Neprijal som to.

Fedor Blaščák: Prečo?

Vladimír Mečiar: Bolo to tak hlboko vo mne, tak mi bolo ublížené, tak ma urazili, ale nielen mňa a generáciu. Zabili niečo v nás. Potom prišiel zjazd ČSM v Bratislave, kde Gustáv Husák nariadil vedúcim tajomníkom, že majú zariadiť, že nikto na tomto zjazde nebude diskutovať o okupácii, nebude diskutovať o zmene v politike, lebo už bol vtedy prvý tajomník ÚV KSS. Nikto tieto témy neotvorí. Samozrejme, bol som tiež pozvaný k vedúcemu tajomníkovi ÚV KSS v Žiari nad Hronom, povedal mi, čo ma čaká, a že toto rozprávať nesmieme. Práve preto, že mi to zakázali, tak som na zjazde just hovoril o tom zakázanom. Gustáv Husák sedel na zjazde, už to malo byť ako demonštratívne na jeho podporu, že má podporu aj medzi mladými ľuďmi. Počas toho, bol som asi v polovici prejavu, odišiel preč, odmietol tam ďalej sedieť. Potom telefonoval, že čo som, skade som a čo rozprávam, prečo vedúci tajomník nedodržal, čo mal. V sále som mal frenetický potlesk, potom žiadali, aby som skončil. Ja som požiadal, aby sa hlasovalo o tom, či môžem rozprávať ďalej. Drvivou väčšinou hlasov som prejav dokončil za spontánneho súhlasu celej generácie mladých ľudí. Potom to už išlo veľmi rýchlo dole vodou.

Fedor Blaščák: Takže Vás ani nie normalizačné previerky položili?

Vladimír Mečiar: Ja som na žiadnych previerkach nebol. Keď začínali normalizačné previerky v apríli 1969, som konštatoval, ja v tejto strane nemám, čo robiť. V tom čase som pracoval v Bratislave, v jednej stavebnej firme...

Fedor Blaščák: V roku?

Vladimír Mečiar: 1969-70. Pracoval som v stavebnej firme, bol tam kamarát, tak ma zobrali do roboty. Počas toho, čo tam boli previerky, tak ja som na žiadnych nebol. Oznámil som, že nechcem byť v KSČ, teda v KSS a dostal som oznámenie, že som bol vylúčený v Žiari nad Hronom. To som prijal, veď je to normálne, keď som vystúpil, tak ako ma môžu vylúčiť. Potom som dostal druhé oznámenie, že som vylúčený aj v Bratislave. Pre zábavu som sa opýtal, že ako je to možné, že som 2krát vylúčený? A pracovník mi hovorí (??) : Buď ticho, máme kvóty, dva razy si Ťa započítame. Tebe je to už jedno.

Fedor Blaščák: Chodili ste na nejaké koncerty v Bratislave v tom čase? Akú hudbu ste počúvali?

Vladimír Mečiar: Nie, náš život bol skôr uzatvorený. Po roku 1968 prichádzalo k priostrovaniu. Už keď som bol v stavebnej firme, mi prišlo trestné stíhanie. Mal som s tým robotu. V tom čase mi prišla iná vec. Ťažko sa mi hovorí, ale priznám ju. Bol som ženatý a po jednom príchode zo služobnej cesty z Bratislavy, ma pri autobuse čakal pracovník ÚV KSS a  vraví mi: Nemám Ťa rád, ale čo je veľa, to je veľa. A ukázal mi dva listy podpísané mojou manželkou, ktorá ma udávala pre moje pravicové oportunistické názory. Oznamovala straníckym orgánom, že v antisovietskom a antisocialistickom duchu vychovávam našu dcéru. To bolo na mňa trošku veľa. Vzápätí na to prišlo trestné stíhanie, oznámené z toho istého prameňa. Hľadal som si robotu v Žiari. Posledný pokus bol zapojiť sa do zametania mesta v technických službách. Oznámili mi, že ja tam ani ulice zametať nebudem. Po krátkej epizóde v Bratislave, tiež si ma tam Štátna našla, lebo som sa dostal do zoznamu osôb nepriateľov socializmu, to bol osobitný zoznam, viedol Ústredný výbor KSČ. Nebolo nás tam veľa zo Slovenska, asi okolo 200, ja som bol druhý najmladší. Potom prišlo veľmi ťažké a zlé životné obdobie, nemohol som si nájsť prácu. Išiel som....zhodou okolností som mal aj pracovný úraz, bol som v nemocnici v Trenčíne a odtiaľ som sa zamestnal ako pomocný tavič v Dubnici nad Váhom. Kde som pri tavičskej peci pracoval tri roky lopatou. Tam som si naprával kádrový profil. Tam sme mali pohovor...bol tam aj jeden dôstojník, ktorého tiež prepustili pre ’68 rok. Bol tam jeden riaditeľ veľkých závodov, ktorého tiež podobne prepustili. Tak sme si hovorili: No, nám už toto nikto zobrať nemôže, kdekoľvek budeme všade nám lopata zostane.

Fedor Blaščák: Poďme k normalizácii. Vy ste v 70-tych rokoch vyštudovali právnickú fakultu. Ako je možné, že s týmto ťažkým kádrovým nákladom sa to podarilo?

Vladimír Mečiar: V 1969 som bol prijatý na právnickú fakultu. Boli pohovory, už vtedy podľa tabuliek. A tam som skočil, tuším do šiesteho miesta, takže som normálne začal študovať. Keď začali tieto problémy, v prvom ročníku som bol. Prišiel dopyt, či tam študujem. Tak mi povedali, že sa pýtajú, či tam študujem. Okamžite som priniesol na študijné oddelenie papier, že prerušujem štúdium na jeden rok. Pani, ktorá tam bola, bola tak láskavá, že oznámila na dopyt, že v tomto školskom roku tam neštudujem. Nenapísala, že vôbec nie. Dostal som súhlas. Potom toto štúdium pokračovalo do tretieho ročníka. V treťom ročníku si ma našiel šéf organizačno-politického oddelenia ÚV KSS, Daniel Futej. Dal pokyn, že mám byť z právnickej fakulty vyhodený. Aj som sa s ním stretol pri jednej benzínovej pumpe...

Fedor Blaščák: Študovali ste externe?

Vladimír Mečiar: Študoval som diaľkovo. Študoval som popri zamestnaní v oceliarni. Študijné úľavy som nemal. Pár ľudí, s ktorými som robil na smene, o tom vedelo. Keď som chcel mať voľno, dovolenku som si vybral na sústredenia, tak som si vyrobil zápal hrdla, na peci bolo 1700 stupňov, nahriať sa tam a vonku sa nadýchať studeného vzduchu. Bola to maličkosť a už som mal tri dni voľna alebo týždeň voľna. Takto to pokračovalo až do 4. ročníka. Vtedy som robil skúšky z Dejín štátu a práva a som sa o tom v neskoršom období rozprával s vedúcim katedry. Sadol som si oproti nemu, vedel som, že má za úlohu ma vyhodiť. Sedel a mlčal. Potom mi nič nepovedal a odišiel preč a vraví kolegyni: Vy ho skúšajte. Myslím, že som odpovedal dobre. Čo mám s ním teraz robiť? Vedela o tom. Hovorím: Dajte mi trojku. Dali mi trojku zo skúšky a bol som rád, že som ju urobil. Po rokoch mi povedal, že bol rád, že ma nevyhodil zo skúšky a fakulty vôbec.

Fedor Blaščák: Právo bolo ideologicky veľmi exponovaný odbor v tom čase.

Vladimír Mečiar: Nie. To boli žurnalistika, zahraničná politika, na práve neboli také, najmä u nás diaľkarov. Nás brali tak, že nikdy nevedeli, kto tam študuje, kto je v skupine. My sme o sebe tiež toho veľa nevedeli. Moja taktika bola: Príď na seminár, príď na skúšku, drž hubu a zmizni hneď, ako budeš môcť, nerozprávať sa s nikým, nehovoriť sa o sebe. Mal som dvoch spolužiakov, ktorí vedeli, kto som. S nimi som sa dohodol, že fér pomlčia o tom, že zachovajú moju anonymitu. Išiel som na štátnice, mal som diplomovú prácu Znalosť práva v spoločnosti, analýza informačno-komunikačných systémov v procese, aplikácie a realizácie práva. Vtedy prišla za mnou asistentka...

Fedor Blaščák: Aké to boli vtedy systémy, v tom čase, tie informačno-komunikačné?

Vladimír Mečiar: Vtedy to len začínalo, vtedy som nenašiel v domácej literatúre skoro nič. Bral som poľskú literatúru, niečo som našiel o otcovi počítačových systémov, ktorý tam mal nejaké práce. V knižnici som našiel to málo aj v Bratislave. Ešte to len začínalo. Robil som niečo, čo nikto nečakal. A pravdu povediac som tiež nevedel, do čoho som vliezol. Prišla za mnou tajomníčka katedry a hovorí mi: Pán vedúci katedry Vám navrhne, aby ste boli jeho asistentom. Chce Vám povedať...

Fedor Blaščák: V ktorom roku ste absolvovali?

Vladimír Mečiar: 1975. Hovorí mi, že mi navrhne, aby ste boli jeho asistentom. On je tvrdý straník, ak mu poviete, že ste vylúčený zo strany, vyletíte zo skúšky a nič Vám nepomôže. Ona zhodou okolností mala priateľa rovnako postihnutého ako ja, tak tam bola istá solidarita. Na skúške, na obhajobu diplomovky mi povedal, či prijímam prácu ako jeho asistenta na fakulte. Samozrejme, som povedal, že som potešený. Obhajoba bola formalita. Hovorí mi: Pán kolega, 1. septembra sa stretávame, uznávam Vám prácu ako doktorandskú a nastupujete ku mne ako asistent. Mlčal som a kýval hlavou, že áno.

Fedor Blaščák: Chcete povedať tým celým, že ste prešiel sitom toho systému nepozorovane, viacmenej náhodou vďaka malým pomociam...

Vladimír Mečiar: Vďaka malým pomociam a vďaka tomu, že som sa stratil a išiel som na takú profesiu, ktorá už nižšie nemohlo nič byť. Či baník, či tavič, tam už ťažšie fyzicky a spoločensky hodnotené profesie neboli. Dokonca k nám ani väzňov nedávali, lebo to bolo pre nich ohrozenie zdravia.

Fedor Blaščák: Teraz normalizácia. Začneme Gustávom Husákom. Ako ste vnímali nástup novej politickej stratégie, novej politickej kultúry? Aké boli vaše očakávania od tej doby? Neuvažovali ste ešte o imigrácii, napríklad?

Vladimír Mečiar: To som neuvažoval nikdy. Neviem žiť inde ako na Slovensku. Dokonca ani v období, keď mi navrhovali, aby som sa stal prezidentom Československa, som neuvažoval nad tým, že by som odišiel zo Slovenska. Ani keď bolo veľmi zle. Toto je moja zem, môj život. Pre mňa sa všetko zrútilo. Po auguste ‘68, po tom všetkom, čo sme dúfali, že bude, tak sa naraz zistilo, že je to koniec. Je to koniec socializmu, je to koniec viery, ktorú sme k niečomu mali. A teraz treba čakať 15-20 rokov, kým sa niečo zmení a kým niečo nové z toho vyjde.

Fedor Blaščák: Je pre Vás idea socializmu definitívne mŕtva na základe historickej evidencie roku ‘68?

Vladimír Mečiar: Povedzme si niečo, že idea socializmu je niečo iné. Tá idea, ktorá hovorí o sociálne spravodlivej spoločnosti, tá je vlastná od prvotnopospolnej spoločnosti všetkým systémom. Súboj sociálnej spravodlivosti a society ako celku s individuálnym chápaním zostáva do dneska a ešte bude trvať veľmi veľa rokov. Raz bude mať prevahu jedno a raz druhé. Za pár rokov bude vystupovať do popredia societa viac ako nad súkromným. Pokiaľ išlo o tú podobu socializmu, ktorú predstavoval stalinský systém a inovovaný leninský systém tá pre mňa skončila v roku 1964. Tými prednáškami to bol šok o tom, keď nám hovorili, koľko miliónov ľudí zomieralo, ako ten stroj išiel. Ako Stalina doporučili za generálneho tajomníka, na zjazde, na ktorom ho zvolili. Nakoniec ho nechceli zvoliť, ale na príhovor Lenina, ktorý prečítal (???),on dal 80 percent členov ÚV a delegátov zavraždiť, aby už na ďalšom zjazde neboli. Ako to začínalo v zahraničí, ako išlo smerom k cirkvi, ako tam boli obrovské hladové oblasti, hladomor na vidieku a koľko miliónov ľudí pritom zomrelo, ako vysťahovávali celé mestá, národy, ktoré sa mu zdali nespoľahlivé a vysťahovávali ich tak, že ich naložili na autá a vyviezli na Sibír. Tam: „Zíďte z áut!!“ Každý mohol mať batôžtek a v lese ich nechali, ak chcete, tak skapte, ak chcete žite. Autá odišli a každý na to kašlal. Tie národy takto hynuli. Dokonca v tajnej správe Chruščov hovoril, že keby nebolo Ukrajincov štyridsať miliónov, tak aj ich vysťahuje. Takže tam boli obrovské ľudské straty. To bolo niečo monštruózne. Takže až na druhej strane zasa pri konzultáciách s ľuďmi, ktorí to prežili..., stretol som človeka, ktorý mi hovorí, tiež bol v tej škole ako ja, že jeho otec začínal vojnu ako generál a končil vojnu ako rádový vojak pod Moskvou. Druhého som stretol, každý 1. máj nám hovorili, aké bude zlacnenie. Ale to trvalo ešte v 65-tom roku. Ako som sa dal do rozhovoru s niekým, zhodou okolností som rozprával tak, že moja reč a reč rodeného Rusa sa nedali rozoznať, a len čo zbadali, že som cudzinec, oficiálny názor... koniec...bodka. Nebavil sa jedno s druhým. Keď sa prišlo do hromadných prostriedkov, každý si sadol, hlavu dole a sedel. To bolo v metre, to bolo všade inde. Nejaká väzba na tému slobody, politiky a pod. sa neniesla. Platil tam oficiálny názor a dosť.

Fedor Blaščák: Akceptujete ideu socializmu ako utopický ideál?

Vladimír Mečiar: Nie, ako hľadanie spravodlivého usporiadania vo vnútri každej spoločnosti, tak aby každý bol platným členom spoločnosti. Nemôže byť niekto vyčlenený s tým, že aj keď si človek, nezaujímaš nikoho a nie si ničí, staraj sa o seba, ak....

Fedor Blaščák: Ako chápete myšlienku rovnosti?

Vladimír Mečiar: Rovnosť existuje v dvoch šanciach. V zmysle politicko-právnom, rovnosť politická a rovnosť príležitostí. A keď tieto nemáme rovnaké, nie sme rovní.

Fedor Blaščák: Myslíte si, že to nie je utopický ideál, rovnosť príležitostí. Každý sme iný, každý sa rodíme inde. Čo to znamená?

Vladimír Mečiar: Môžeme byť každý iný, ale musíme mať v živote rovnakú šancu sa uplatniť. Nemôže nás z akýchkoľvek dôvodov niekto zo života odpísať, pretože mám nesprávny pôvod, pretože mám farbu pleti, že mám nesprávne náboženstvo, že pochádzam z nesprávneho názoru a rodu. To nemôže byť, také veci musia ísť preč.

Fedor Blaščák: Kto to má zabezpečovať?

Vladimír Mečiar: Musia dať šancu, musí to garantovať spoločnosť sériou zákonov a inštitúcií aj vlastným správaním tak, aby tie pravidlá platili všade. Nakoniec, keď ja o tom hovorím ako o ideále, ku ktorému treba ísť, tak som neprišiel k tým veciam iba z čítania sociálnych spisov, ale zo spisov popredných teoretikov. Práve vo vzniku Spojených štátov amerických, ktorý na to tak pozerali a tieto teórie do dneska, keď mnohí prezidenti, najmä to bol Clinton, sa k nim vracajú a hlásajú. To boli prezidenti v období 2. svetovej vojny, 1. svetovej vojny, ktorí mali tieto názory rovnaké. V každej spoločnosti, ktorá chce mať širšiu podporu, nemôže od týchto zásad odstúpiť.

Fedor Blaščák: Teraz prejdime k mysliteľom, praktickým sociálnym reformátorom, ktorí z filozofov, čo sa týmto zaoberali sú Vám blízki? A ktorí z praktikov, sociálnych reformátorov sú Vám blízki?

Vladimír Mečiar: Ja som robil a bohužiaľ som tú prácu nedokončil, a nebudem ju ani stačiť publikovať v budúcom roku, analýzu celého projektu socializmu, v čom bol chybný. Vychádzalo sa z absolútne chybnej teórie Karla Marxa o vytváraní hodnoty, ktorá vznikla ako proces tvorby výroby a tam vzniká nadprodukt, ktorý si potom niekto prisvojuje. Preto vzniká trieda a rozdiel vo všetkom ostatnom. Táto jeho teória znamenala absolútnu likvidáciu inteligencie, zhmotnenej produktivity práce. Znamenalo absolútny vznik dvoch tried, ktoré už dneska neplatia. Dnes už posun nie je vo sfére robotník a kapitalista. Dnes je v strednej vrstve, ktorá je bohužiaľ, čím ďalej tým slabšia. A je najviac postihovaná týmto vývojom. Dnes je to otázka tvorby hodnôt a kedy sa hodnota tvorí a kedy sa realizuje. Tam sa bralo, že každá produkcia má svoju hodnotu. Keď sa nerealizuje na trhu, nie je to hodnota. Tam sú mnohé chybné závery, ktoré boli v tomto.

Fedor Blaščák: Marx je zle. A kto je dobre?

Vladimír Mečiar: Toto bola jeho základná chyba, z ktorej vychádzal celý marxizmus a leninizmus a celé učenie toho stalinistického modelu socializmu, kde Stalin to ešte zdokonalil s tým, že povedal: Je trieda dobrá, to sú robotníci a  je trieda menej dobrá a to sú roľníci a je trieda podozrivá a to sú intelektuáli a inteligencia. A boli vždy, akoby posúvaní menej, preto sa robili a rozlišovali tie nástroje. Ak si pochádzal z intelektuálnej rodiny, bol si podozrivý alebo boli čistky medzi intelektuálmi obrovské. Bola zaznávaná ich práca, odsúdenie. Nebolo to... Potom boli z toho vyvodené nesprávne závery pre rast produktivity práce.

Fedor Blaščák: Koho by ste citovali, že to vyslovuje za vás?

Vladimír Mečiar: Ja som prečítal utopických socialistov, čítal som tieto veci, do dnes som ešte svojho autora nenašiel.

Fedor Blaščák: Zaujímavé, hm. Späť k normalizácii. Boli ste právnik v Nemšovej, podnikový právnik....

Vladimír Mečiar: Začínal som takto, tým že som nastúpil do Nemšovej pracovať, bola to zhoda okolností. Nastúpil som ako referent investičnej výstavby. Nemohol som byť právnikom. V Nemšovej mi riaditeľ umožnil doštudovať právnickú fakultu.

Fedor Blaščák: Kto to bol?

Vladimír Mečiar: Ján Motola, dnes už nebohý. Mimoriadne dobrý človek, vedel o mne všetko. Som sa mu vyspovedal ako otcovi. Umožnil mi dokončiť štúdium, umožnil mi pracovať na investičnom oddelení ako referentovi, ale do funkcie právnika ma vymenovať nemohol, lebo tá už podliehalo nomenklatúre celozávodného výboru strany. Tým že som bol osoba nepriateľská, tak potom po rokoch, keď tam žiadny právnik nebol, tá robota stagnovala potom požiadali o súhlas, či môžem túto prácu vykonávať. Tým že som bol menej nápadný a odrobil som si svoje ako robotník, tak som sa zaradil medzi robotnícku triedu, čím som sa stal spoľahlivejší. Potom povedali, že túto prácu môžem. Bol stanovený mzdový strop, ale len v tomto podniku a nikde inde. Nemšová bola vtedy dedina, takže to nikomu nevadilo. Jediný komentár tam bol s tým, že každého pol roka bola urobená hodnotiaca správa, čo robím. V rámci toho, aby som zapadol do kolektívu, tak som mal v kolektívnej zmluve záväzok, že všetkým zamestnancom podniku budem poskytovať právnu pomoc a ich rodinným príslušníkom vo veciach pracovnoprávnych, rodinných, občianskych a obchodných bezplatne. Takže som mal akýsi druhý úväzok popri tomto úväzku. Myslím, že ma ľudia mali aj preto radi, že som bol advokát chudobných a nemuseli nikomu nič platiť. Každý rok som bol hodnotený, či to plním. Dvakrát do roka bolo hodnotenie cez dve strany, raz za roka komplexné hodnotenie všetkých. V rámci toho som bol hodnotený osobitne.

Fedor Blaščák: Ako ste vnímali disidentské aktivity koncom 70-tych rkov, či ste o nich vedeli, počúvali ste Hlas Ameriky alebo Slobodnú Európu?

Vladimír Mečiar: Samozrejme, aj som dostával správy. Mal som priateľa, ktorý bol priamo napojený na Chartistov.

Fedor Blaščák: Kto to bol?

Vladimír Mečiar: Volal sa doktor Vladimír Krajči. Pracoval, potom bol tiež prenasledovaný. Bol na sušičke v Trenčianskej Teplej. Bol napojený na tú časť Chartistov, ktorá bola zo 68-árov. Nosil materiály, správy, tie sa ukladali u mňa a ja som ich potom dával ďalej. Bolo nás viac, čo sme sa tým zaoberali. Čiže mal som aj Tigridove listy doma a kopu iných materiálov, ktoré iní nemali. Mal som niektoré materiály, zo zasadnutia straníckych orgánov a kopu ďalších, ktoré som potom niekde distribuoval.

Fedor Blaščák: Čítali ste Orwella v tom čase, 1984? Dostal sa k Vám ten preklad?

Vladimír Mečiar: Ktorá práca?

Fedor Blaščák: 1984, George Orwell.

Vladimír Mečiar: Orwella som nečítal, to by som prehnal. Vtedy ani nebol veľmi publikovaný. Ale pokiaľ ide o Chartisov a ich iniciatívu, tak som myslel, že je to trošku naivné a myslel som, že ak by to nebolo finančne držané, tak to neprežije. Mohla existovať len tak, že bola štátom tolerovaná. Preto som sa ja osobne ku Charte ako zástanca neprihlásil, aj keď som poznal ľudí z Trenčína, ktorí sa k nej otvorene hlásili. Nakoniec čas niektoré moje názory podporil. To, čo nejde hlbšie, čo nejde k ľuďom, čo niekde k takému podpilovaniu toho režimu, to je vždy deklaratórne. A slúžilo to skôr k tomu, že Slobodná Európa, Hlas Ameriky a niekedy aj Vatikán mali čo povedať, že tie správy Vatikán z katolíckeho prostredia, správy boli šírené...samozrejme, že som ich počúval, že som ich aj čítal. Ale vtedy podstatne viacej kritických hlasov k socializmu bolo v Rusku, ako v týchto prameňoch.

Fedor Blaščák: O tomto bola reč niekde v polovici 80-tych rokov.. Očakávali ste pád režimu?

Vladimír Mečiar: Áno, ja som hovoril už v ‘68 roku kamarátom, s ktorými sme...kamaráti...no bola nás taká dobrá stovka, nakoniec nás rozprášili. Zišlo sa nás pár po roku ‘90. Hovoril som im, že toto viac ako 15-20 rokov nevydrží, tento režim padne a treba sa pripravovať na režim, ktorý príde potom. Vlastne treba žiť pre ten režim a netreba ani tomu podliehať, že režim prišiel, ani sa mu poddávať. To už teraz pôjde samé.

Fedor Blaščák: Keď prišiel 17. november, prišla správa o smrti Martina Šmída, kde ste to zaregistrovali?

Vladimír Mečiar: Ja som mal vtedy druhý problém, že práve v tom čase mi zomrel otec. Bol som vtedy Žiari nad Hronom, kde som mal pár ľudí, ktorí boli postihnutí spolu so mnou, tých som informoval ešte v októbri, že bude prevrat, aby sa na to pripravili, že sú veci tak ďaleko. Dokonca sme ho čakali o 2 roky skôr. Čakali sme ho, že bude v súvislosti s návštevou Gorbačova v Prahe. A šok bol, keď Gorbačov povedal, že (?????) Šok bol obrovský. Už sme žili v tom, že ideme a budeme, teraz to príde...takže November ‘89 bol o dva roky omeškaný. Musel som si pochovať otca. Stalo sa nám ešte taká nepríjemnosť, že bol poslaný do Martina na súdnu pitvu. Tým, že sa štrajkovalo, tak bola nepresná evidencia, niekde sa nám stratil. Potom nám poslali niekoho druhého, takže som mal týždeň čo robiť, aby sme tieto veci dali do poriadku. Toto obdobie aj niektorí moji kritici označujú ako kritické, že som nebol hneď prvý deň na tribúnach. Pochovali sme otca, prišiel som do Trenčína. Večer bolo rokovanie o tom, ako ideme v Trenčíne rozbehnúť VPN-ku. Prevzal som riadenie, ujal sa riadiacich funkcií. Od toho okamihu Trenčín a celý kraj a okolie som držal v rukách.

Fedor Blaščák: Dobre. K tomu sa vrátime. Teraz odskočíme späť. Spomenuli ste návštevu Gorbačova v Prahe, on bol tuším aj v Bratislave.

Vladimír Mečiar: Prišiel do Bratislavy, ale len tak, to bola sporná otázka. Nakoniec ho uprosili, aby sa tam zastavil. Ľudia ho vítali na námestí ako veľkú nádej. Nič nepovedal, nič neurobil. Tie slová o tom, že to bol Míša Mluvka platili.

Fedor Blaščák: Stretli ste sa s ním potom?

Vladimír Mečiar: Osobne som sa nestretol, ale stretol som sa s predsedom ruskej vlády a stretol som sa s ďalšími politikmi. Stretol som sa s celou sovietskou generalitou, ktorá okupovala Československo, pretože v roku 1990 sme rokovali o odchode sovietskych vojsk z Československa. Ja som dal vtedy Václavovi Havlovi takú otázku, keď bol vymenovaný zmocnenec pre odchod: Či môžem rokovať o tom, aby sovietske vojská odišli zo Slovenska nezávisle. On sa usmial a povedal mi: Když myslíte, tak to dělejte. A môžem povedať, že mal som rokovania s nimi, a že 1. januára 1991 na území Slovenska nebol ani jeden sovietsky vojak. A v Českej republiky neodišiel nikto. Lenže to, že teda Slovensko bolo podstatne skôr bez sovietskych vojsk ako Česká republika, tak to slovenská historiografia nezaznamenáva. Majú mi to za zlé a vytýkajú mi, že som musel byť agentom KGB, keď sa mi to podarilo.

Fedor Blaščák: A medzi nami, boli ste?

Vladimír Mečiar: To je totálna volovina. Aby si Rusi poslali agenta do oceliarní a odtiaľ ho potom niekde...To bola potom jedna osobná pomsta... Ivan Čarnogurský bol podpredsedom Národnej rady, jeho život bol plný rozporov. Zhodou okolností som sa o tých rozporoch dozvedel a týkali sa aj jeho a keď som v roku ‘91 odchádzal z funkcie, tak povedal, že musel to byť agent KGB, lebo keď prišiel na Ministerstvo vnútra hneď vedel, čo má robiť. Ako to mohol vedieť?

Fedor Blaščák: Teraz je ten moment, na ktorý mnohí čakajú...uvidíme. December...presne si nepamätám kedy...Upresnite to vy, ak si to pamätáte...ide o konkurz na ministra vnútra Slovenskej vlády. Vy ste sa na ňom zúčastnili. Zo správ to vychádza tak, že na doporučenie práve toho Vladimíra Krajčiho, ktorého ste spomenuli, resp. Alexandra Dubčeka a vy ste na tom konkurze podľa slov Vladimíra Ondruša, ktorý o tom včera rozprával, to je tá pamätná veta, že ste prišli a „vedeli všetko“. Mali ste tuším dvoch protikandidátov, s ktorými sa to nejako nedalo porovnávať. Takto to povedal Vladimír Ondruš . A to ich doslova šokovalo, že ste im predstavili... nielen výrečnosťou ste boli lepší, ale celú koncepciu zmeny, čo treba urobiť s Národnými výbormi, údajne ste aj o voľbách čosi hovorili... Takže to ma teraz zaujíma, mali ste pohreb otca a vy ste sa takto vynikajúco pripravili na konkurz v medzičase alebo to je výsledok nejakého dlhého úsilia, kde ste to len zúročili?

Vladimír Mečiar: Viete, prvá vec, ktorá bola a začala ma mimoriadne zaujímať, bola už na konci štúdia právnickej fakulty, teória obmedzenej suverenity, ktorá vychádzala ako odôvodnenie roku ‘68 a cez túto teóriu obmedzenej suverenity som sa dostal k suverenite štátu, k výstavbe a potom som si na tom...ja som bol sám...

Fedor Blaščák: Obmedzená suverenita, myslíte ako štátoprávne?

Vladimír Mečiar: Je to štátoprávny pojem, lebo suverenita štátu znamená, že štát je moc, ktorá nie je závislá na žiadnej inej moci vonku alebo vo vnútri štátu. A keď sa povedalo, že štáty majú obmedzenú suverenitu, že moc Sovietskeho zväzu a socialistického systému je viac ako suverenita štátov. To bola teória, prečo sa musela okupácia uznať. Teória obmedzenej suverenity, jej teoretické základy boli položené na území Sovietskeho zväzu za stalinizmu. Potom obnovené v Bulharsku a potom to prišlo k nám. Tak som sa začal zaoberať systémami štátu celkom a už kdesi na konci 70-tych rokov boli hotové koncepcie samostatného štátu v  Československej republike inovovanej zmien v štruktúre štátu a tým, že som robil praktické právo, pohyboval som sa v najnižších článkoch a kolektívna zmluva ma donútila robiť všetky oblasti práva. Síce bol som jediný, ale do všetkého ísť nie s vedeckou úrovňou, ale praktickou skúsenosťou vo všetkých oblastiach. Pokiaľ išlo o cestu na Ministerstvo vnútra, kedysi keď sa ešte rozprávalo pre dvomi rokmi, pred rokom ‘89, tak sa zvažovalo, ktorý, čo bude robiť. Mali sme dohodnuté tajné stretnutie s Alexandrom Dubčekom neďaleko jedného kopca na chalupe, čo má v Dolnej Porube, že sa stretneme v tých lesoch. Ja som tam mal s ním rokovať o založení Sociálnodemokratickej strany na Slovensku, že pustíme to ako ilegálnu stranu...

Fedor Blaščák: Kedy?

Vladimír Mečiar: To bolo v roku 1986. Sprostredkoval to Krajči, ktorý bol jeho švagrom. A tu aj poviem, čo sa stalo, aby som to ozrejmil, nech už je to raz a navždy za mnou. Na toto stretnutie Alexander Dubček neprišiel, ale prišiel jeho švagor a hovorí: Šaňo nemôže prísť a ruší to. Odkazuje Ti, aby si neblbol, aby si počkal. Ešte nie je čas. Samozrejme, s doktorom Krajčim sme komunikovali dlhú dobu, stretávali sa. Stala sa jedna vec, že vyšiel v Štátnej bezpečnosti spis DOKTOR. A boli napísané aktivity, ktoré som ako agent Štátnej bezpečnosti mal robiť. A celé sa to stalo jedným nevydareným podvodom, že doktor Vladimír Krajčí...jeho priezvisko bolo zmenené na doktor Vladimír Mečiar. To sa urobilo v roku 1992 ako podvod k voľbám, aby ma dali ako agenta Štátnej bezpečnosti. Potom sme sa zišli aj s pánom Dubčekom, aj s týmto Krajčim a vravím: Tak chlapi a dosť!! Ja som to nebol, Vlado, ty si to bol. Priznajte to verejne. Bol medzi nami rozhovor, taký veľmi intímny aj s pánom Dubčekom. Nepriznali to verejne, týkalo sa to práve kontaktov s Dubčekom...

Fedor Blaščák: V 92-om roku?

Vladimír Mečiar: Áno. Potom pán Dubček vydal vyhlásenie, že sme sa nestretávali osobne do roku 1990.

Fedor Blaščák: Teraz tvrdíte to, že pán Krajčí bol agent Štátnej bezpečnosti nasadený na Alexandra Dubčeka?

Vladimír Mečiar: Áno, šak bol jeho švagor a bol agentom Štátnej bezpečnosti, ktorý robil aktivity, ktoré potom pripísali mne,... len zmena priezviska Krajčí a Mečiar, a bol som agent ja. Napríklad, ešte zverejnili takú blbosť, že bol v mojej záhrade a ja som vtedy žiadnu záhradu nemal. Ale oni mali spoločnú záhradu, vlastnili ju spolu ako švagrovia. Pokiaľ išlo o rok 1990 a nástup za ministra vnútra, tak bolo to takto. Uvažovalo sa už, že niečo bude. Už v októbri prichádzali správy: Vlado, príprav sa, budeme počítať s Tebou, že zoberieš do rúk celú oblasť Trenčína, budeš ju držať, keď príde na zmenu. Tak sa aj stalo. Pripravoval som sa na regionálne zmeny, no potom po Novembri prišiel za mnou pán Krajči, že vláda je zostavená, nie je minister vnútra ani generálny prokurátor. „Rokuje sa o tom, že jedno alebo druhé by si mal ty“. Ja mu hovorím: Prečo mi zase chcete dať to najhoršie? Prečo si to mám zase vyžrať a odniesť tie najcitlivejšie veci?! Potom prišlo pozvanie pána Milan Čiča cez Vianoce, aby som k nemu prišiel na pohovor na Úrad vlády. Vedel som, o čo ide. Na Vianoce sme odišli na chalupu, tam sme strávili Vianoce spolu, ukončili sme posedenie po Novom roku a vravím: A sú to naše posledné pokojné Vianoce. Rozhodol som sa, že pôjdem do politiky, nebude to dlho trvať. Vybavím si účty s režimom a Štátnou bezpečnosťou a vrátim sa naspäť. Išiel som za pánom Milanom Čičom, mali sme rozhovor. Pri tom rozhovore mi hovoril, že má záujem, aby som bol ministrom vnútra. Bol tam ešte pán Ciklamini, ktorý bol neskoršie námestník federálneho ministra vnútra, práve on mal na starosti dokumentáciu ŠtB.

Fedor Blaščák: Kto bol ten Ciklamini?

Vladimír Mečiar: Ja som ho nepoznal, vtedy som ho videl prvýkrát v živote. Patril tiež k 68-károm. Stretli sme sa párkrát, pre mňa bol príliš radikálny a nevyspytateľný. Mal na starosti práve dokumentáciu Štátnej bezpečnosti a nikdy sme sa ľudsky ani politicky nezblížili. Bola to taká tajomná, záhadná osoba. myslím, že bol trošku viac orientovaný na východ, ako bolo treba. Pokiaľ ide o priebeh pohovorov, tak padli otázky v komisii, ktorá bola stanovená, ja som zodpovedal. A vtedy mi pán Čič hovorí, že mu telefonoval pán Dubček, že to mám byť ja. ja som mu na to odpovedal, že nemám záujem o toto miesto a nechcem to robiť. Dal k telefónu pána Dubčeka a pán Dubček na mňa kričal, že keď Ti raz povieme, že to treba, tak to už musíš urobiť. Už sa nemôžeš vyhovárať. To jedno, ak to bude iba na pár mesiacov, ale musíš to zobrať. Tak sme dohovorili...

Fedor Blaščák: Dubček mal v tom čase už takú moc, reálne?

Vladimír Mečiar: Dubček bol predseda Federálneho zhromaždenia. Ale Čičovci a ďalší boli na ňom závislí. Veď November ‘89 sa začínal s tým: „Dubček na hrad!“ Až potom neskôr nastúpili chartisti a začali preberať iniciatívu, pretože Chartisti nemali iniciatívu v Novembri 89. To je veľký omyl, oni nastúpili zhruba až o desať dní neskoršie na zhromaždení na Letnej, kde začali preberať iniciatívu v ľudových zhromaždeniach, ktoré boli spontánne. V tom čase bolo v Prahe desať generálov KGB, z ktorých osem hovorilo: Nechajte to, nech to prejde. Nech je to tak, ako to má byť. A dvaja boli proti. Takže aj tieto zložky dozerali, aby tá zmena prešla. Keď prešla zmena, odleteli. Pokiaľ išlo o môj post ministra vnútra, tak potom pánovi Dubčekovi hovorím: Ak by som prijal túto funkciu mám podmienku, že mi nebudete pán predseda zasahovať do personálnej práce, že mi dáte plné moci a budem plne nezávislý na tom, čo budete vy vlády robiť. Časť som bral trošku s rezervou. Na to mi povedal, že to prijať nemôže. Sadol som do auta, riaditeľ mi požičal podnikové, išiel som domov a žene vravím: No vidíš, išiel som ako kandidát na ministra a vrátil som sa Ti ako podnikový právnik. A na to mi manželka hovorí, že telefonoval a povedal, že Tvoje podmienky prijíma.

Vladimír Mečiar: Jedenásteho ma menovali za ministra vnútra. Mali sme slávnostný prípitok zdvihli sme pohár a ťukli sme si šampanským. Keď tam niekto dobehol vo veľkom zmätku, že Bratislava od Vianoc vraj nevyváža smeti, že hrozí pandémia a treba okamžite zasiahnuť. A skôr ako sme si s pánom predsedom vlády ťukli, položil pohár a hovorí mi: Vnútro je Tvoje. Sstaraj sa o tie smeti, chcem mať správu, čo s tým urobíš. Ako minister vnútra sviatočne oblečený a v kostolných topánkach som obišiel všetky smetiská v okolí Bratislavy, zobudil v noci, koho som mohol a do rána sa smeti začali v Bratislave hýbať. Keď mi námestník primátora hovorí, že čo sa starám a či pre mňa zákony platia, tak som povedal, reku, pán primátor, pán námestník primátora, primátor bol vtedy v nemocnici: Buď sa tie smeti ráno o štvrtej pohnú alebo o piatej som tu znovu a beriem si Vás a z Leopoldova za 5 rokov neodídete. Stalo sa aj to, že z nemocníc neboli odpadky spaľované, boli vyhadzované do smetí a našťastie bola zima. To bolo moja prvá akcia ako ministra vnútra. Ráno som prišiel zašpinený, osprchoval som sa. Druhou podmienkou bolo, že pôjdem do budovy Ministerstva vnútra len vtedy, keď tam nebude bývalý šéf organizačného politického oddelenia ÚV KSS, ktorý bol zamestnancom Ministerstva vnútra. Ma som námestníka Cafíka, ktorý mi povedal: Pán minister, zákonník práce nedovoľuje, aby odišiel. Reku, pán námestník, do budovy nevojdem, kým ten človek bude zamestnancom Ministerstva vnútra. Prídem o 8:00, ak nebude preč, 08:05 nebudete už námestník. Tak sa stalo, že o 7:55 už nebol v budove a bol s ním rozviazaný pracovný pomer. Nebol to dobrý človek a preto som nemal spytovanie svedomia. Musíme povedať, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nebolo to, čo si ľudia myslia. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky malo na starosti bytový fond, šrotové hospodárstvo, životné prostredie, malo na starosti...

Fedor Blaščák: Včera tu zaznel postreh, že to bolo ministerstvo pre teplú vodu....

Vladimír Mečiar: Všetky tieto kompetencie, a z hľadiska polície malo právo na personálnu politiku voči tým zložkám polície, ktoré neboli podriadené Štátnej bezpečnosti. To znamená, ak bol náčelník okresného oddelenia zo Štátnej bezpečnosti, tak celé oddelenie vypadlo z kompetencie Ministerstva vnútra, a keď vznikla mimoriadna situácia, tak minister vnútra mohol pozerať cez okno, ale nemohol urobiť nič, lebo mu bolo odňaté právo veliť. Táto mimoriadna situácia vznikla hneď v januári a trvala v podstate až do konca. Takže zložky ako Štátna bezpečnosť a podobne....boli federálne a my sme nemali prístup a nesmeli sme zasahovať. Bolo to aj pre nás utajené. Mohli sme v týchto veciach robiť niečo iné.... Všetky zmeny, ktoré sa urobili pozitívne....

Fedor Blaščák: Teraz ste povedali, že jednou z motivácií ísť do politiky bolo vybaviť si účty so Štátnou bezpečnosťou. Rozmeňme to na drobné, čo to znamenalo?

Vladimír Mečiar: To znamenalo, že som bol dva dni minister vnútra, zobral som sa do Prahy, navštívil federálneho ministra vnútra pána Sachera a navrhol som mu program likvidácie Štátnej bezpečnosti. Bol pripravený dávno predtým. Pán Sacher hovoril: Tohle je taková věc, že to nemužu sám bez souhlasu prezidenta. A musela to byť utajená akcia, musela prebehnúť veľmi rýchlo. Dohodli sme sa, že si urobím pána Dubčeka a pána Čarnogurského a on si urobí pána Havla a pána Čalfu, zídeme sa spolu, a ak budeme mať všetci štyria áno, tak to spustíme. Ak nebudeme mať súhlas všetkých štyroch, tak túto vec spúšťať nebudeme.

Fedor Blaščák: Likvidácia znamenalo čo?

Vladimír Mečiar: Rozpustenie Štátnej bezpečnosti a zákaz jej činnosti. Na tomto sme sa dohodli a začali ten proces, ako sme sa dohodli, do týždňa všetko prebehlo ako prísne utajený program, všetkým zložkám bol zákaz nastúpiť do kancelárie, boli odzbrojené, boli odňaté spisy a začal proces likvidácie, ktorý týmto pre mňa skončilo. To bola politická časť.

Fedor Blaščák: Pán Lorenc v tom hral nejakú rolu?

Vladimír Mečiar: Nie, žiadny orgán s výnimkou týchto šiestich ľudí sa na tom nepodieľal. Podielali sa ešte tí na Federálnom ministerstve vnútra, ktorí pripravovali rozkazy, ktorými sa tieto činnosti zabezpečovali. Činnosti išli tak, že ani parlament o tom nevedel. Parlament vtedy bol do značnej miery komunistický. Mali sme im o tom povedať, veď bohvie, kto bol čí, či nebude odpor Štátnej bezpečnosti. Čo keď nám voľačo vyvedú, čo keď majú nejakú sieť.... My sme mali takú predstavu o nich, že sú veľká sila a vtedy to už taká sila nebola. Takže rozpúšťanie začalo, potom sa to celé pokazilo na Federálnom ministerstve vnútra, kde personálne rozkazy boli tak skomplikované, že Štátna bezpečnosť bola prepúšťaná zo služieb skoro tri roky, lebo rozkazy, ktoré boli vydané, boli potom právne neplatné a bolo treba pripraviť, vydávať nové, takže to strašne dlho zanikalo. To už boli chyby federálneho úradu. A potom druhá vec bola hra, ktorá tam začala, to bolo s dokumentáciou ŠtB. Myslím, že to začali samotní eštebáci a to im znovu dodalo mimoriadnu dôležitosť, pretože v roku 1989 pred Novembrom generál Lorenc, s ktorým som sa raz v živote stretol a rozprával o tom, ako to bolo. Myslím, že som sa s ním o tom rozprával v roku 2006, prvé stretnutie v živote a posledné. Hovoril, že on vedel, čo bude a vedeli, ako to bude prebiehať, tak nariadil zoskartovať všetky zväzky ŠtB o aktívne zväzky a potom nariadil zoskartovať rozkazy, ktorými nariadil zoskartovanie zväzkov. Čiže živá dokumentácia, ktorá by mohla dokazovať, kto a ako spolupracoval, nebola. A potom sa stalo to, že dôstojníci ŠtB boli jediní usvedčujúci zdroj o tom, či niekto spolupracoval alebo nespolupracoval. Takže získali novú moc a začali po novom robiť. Samozrejme, že o tom boli rozhovory a aj veľa dokumentácie uniklo cez námestníkov Federálneho ministerstva vnútra. Potom Václav Havel poslal na posilnenie pána Rummla, aby sa zaoberal týmito vecami, ale už bolo veľa vecí von, veľa vecí schovaných, zoskartovaných. V apríli 1990 na porade ministra vnútra s prezidentom republiky bolo prijaté rozhodnutie, že ak sa kdekoľvek v dokumentáciách ŠtB spomínajú ústavní činitelia československí, že to všetko bude zhromaždené v jednom fonde Federálneho ministerstva vnútra a že sa spisy stiahnu z celého Československa. Ako ministri vnútra sme boli vtedy zaviazaní prísnou mlčanlivosťou.

Fedor Blaščák: Dvom ľuďom neboli spisy uložené do fondu... jeden bol Bartončík, druhý bol Budaj.

Vladimír Mečiar: Nie, pokiaľ išlo o rok 1990, tak lustrácie prebiehali už v 90-tom roku, predtým ako sme sa uchádzali o pozície v Národnej rade.

Fedor Blaščák: Vy ste boli proti lustráciám v tom čase?

Vladimír Mečiar: Samozrejme, aj v apríli som bol proti lustráciám, preto z toho vyplynul záver, aby to nebolo zneužité, tak to voľakde zhromaždíme. Urobili to federálne orgány a lustrovaný bol aj Ján Budaj. A prišli nám povedať....práve pán Ciklamini, že Ján Budaj je agent Štátnej bezpečnosti. Neveril som tomu. Išli sme na schôdzu VPN, patril som k čelnému vedeniu VPN a tam som hovoril o tom, že to predsa nie je možné, aby sme my začali vlastných ľudí odrovnávať.

Fedor Blaščák: Bolo to v marci alebo v máji?

Vladimír Mečiar: Bolo to pred voľbami, tesne pred voľbami, ako boli podané kandidátky. Kandidátky boli lustrované.

Fedor Blaščák: Myslím to, že ste prišli do VPN a hovorili ste o tom, že viete, že pán Budaj má spis, je tam ten podpis?

Vladimír Mečiar: Ja som prišiel do VPN a tam mi to oznámili. Ja som to vedel od Ciklaminiho a išiel som do VPN s tým, že idem Budaja brániť. Bola zvolaná schôdza, a hovorím, reku v Novembri 89 sa nebál, išiel a postavil sa, keď druhí mali plné gate. Tak sa to vlastne vyrovnalo a vtedy do diskusie vstúpil pán Šimečka starší a pán Kusý. Šimečka aj Kusý sa postavili proti rehabilitácii Jána Budaja s tým, že ich pred týmto stretnutím navštívil a žiadal, aby mu potvrdili, že s ich súhlasom sa stal agentom Štátnej bezpečnosti. Oni hovorili, že bol agent. Ja som ho bránil. Povedali: Tak dobre, môžeme to zmazať, ale to, že sa správal nemorálne a chcel od nás dvoch falošné svedectvá, to je dôvod prečo nesmie kandidovať do Národnej rady. Na tomto argumente ich dosť tvrdej výpovedi sa celé rozhodovanie VPN zmenilo. Dosť proti vystupoval Fedor Gál, ako otázok principiálnych a morálnych. A Jánovi Budajovi bolo doporučené, aby už nekandidoval do Národnej rady. S tým, že potom sme ešte riešili, že mu treba dať nejaké zadosťučinenie. Bola mu navrhnutá diplomatická škola v Holandsku alebo dovzdelávanie sa na Slovensku, s tým, že nejakú dobu počká a potom sa môžu uchádzať o reálnu politiku. Ale Ján Budaj to neprijal, už bol trošku urazený, aj ukrivdený a voči nám všetkým, ktorí sme na porade boli, cítil istú zášť a odstup. A mám pocit, že ho ten čas oklamal.

Fedor Blaščák: Mimochodom, videli ste ten spis?

Vladimír Mečiar: Ja som spis Jána Budaja v živote nevidel a neviem o ňom viac než to, čo bolo povedané na porade vedenia VPN, ktoré schvaľovalo kandidátku na voľby do Federálneho zhromaždenia a Národnej rady Slovenskej republiky, vtedy som bol sám prvýraz lustrovaný.

Fedor Blaščák: Ešte raz k pánovi Ciklaminimu, on sa tak vždy vynorí...

Vladimír Mečiar: Záhadná osoba.

Fedor Blaščák: Žije ešte?

Vladimír Mečiar: Neviem o ňom nič.

Fedor Blaščák: On údajne nejaké spisy nosil, ľudia tvrdia, že vlastne žiadne spisy nevideli....

Vladimír Mečiar: Môžem povedať, že nosil. Bolo jedna udalosť, ktorá mi zostala na krku. Našiel som na stole nejaké spisy, boli to štyri spisy troch členov vlády a Ivana Čarnogurského. Tieto do mojej kancelárie doniesol pán Ciklamini. Videla ho vedúca sekretariátu, keď z kancelárie vychádzal. Inak on si robil nároky na to, že by mohol niečo znamenať v Slovenskej vláde. Doniesol ich a položil tam. Keď som išiel do svedectva, tak mi nechcela tento fakt potvrdiť. Povedala, že ho videla, ako vychádza, ale nemôže potvrdiť, že to tam nechal. Keďže potom nemajúc inú obranu, som povedal, tak ako bola pravda, že som to na stole našiel. Potom mi poslal 2 listy, v ktorých mi oznamuje: Nechal som Ti tam štyri spisy a nič nerobíš. Neviem, či to boli originály alebo kópie. Listy som od neho dostal, len potom sa hlási, že mi ich dal, pri jeho záhadnosti a pri vzťahoch, ktoré boli na Federálnom ministerstve vnútra... dvaja námestníci sa predo mnou pobili vo Federálnom zhromaždení pri výťahoch, tak som chytil jedného aj druhého pod krk, pritlačil o stenu a povedal: Bohavášho, nerobte hanbu Slovákom, lebo vás tu pridusím!

Fedor Blaščák: Kto to bol, kto sa pobil?

Vladimír Mečiar: Jeden bol Ciklamini, druhý námestník bol od Banskej Bystrice...spomeniem si na meno...nespomeniem. Bol od Banskej Bystrice.

Fedor Blaščák: Sámel?

Vladimír Mečiar: Sámel. Títo dvaja sa neznášali. Potom na seba vynášali a chodili ako kovboji po Ministerstve vnútra. Ozbrojovali sa, keby ho ten druhý prepadol. Potom sa stretli náhodou pri výťahoch. Ja som išiel s dokumentami o ÚV KSČ a KSS k predsedovi Federálneho zhromaždenia, tam sme sa stretli a rozprávali o tom, že tie dokumenty mám a že to tam odnesiem, že ak sú, im dám. Vtedy boli ich vzťahy také, že sa pustili do seba, chytili sa pod krky, tak som ich...

Fedor Blaščák: O Vás sa hovorí celkovo, že vy ste dosť so spismi všeličo.... Záhadne sa u Vás nachádzali.

Vladimír Mečiar: Nič som s nimi nerobil, toto treba uviesť na pravú mieru. Potom ako som tieto štyri spisy dostal, boli tam traja členovia Slovenskej vlády. Povedal som potom, toto bolo aj to, že som priznal, že som ich našiel na stole. Takto to bolo, nie inak. Pokiaľ išlo o to, čo som so spismi urobil, pretože som bol predsedom vlády a vláda podliehala Národnej rade, zavolal som Františka Mikloška: Ferko, toto mám, tu máte podpredsedu Národnej rady...

Fedor Blaščák: To bola tá miestnosť s banánmi na Úrade vlády?

Vladimír Mečiar: Tam neboli žiadne banány...

Fedor Blaščák: To on povedal včera.

Vladimír Mečiar: Nič také na úrade vlády nebolo. To je lož. Je pravda, že som urobil jednu vec, že som jedného funkcionára vystrašil. Mal som tam peknú šéfku sekretariátu, tak tam behal za ňou. Raz som to cez dvere uvidel, tak som mu povedal, že sú tam kamery a tak vidím, čo tam robí, tak aby to viac neskúšal. Z toho sa rozšírilo, bacha, všetko sleduje. Ale to boli poodchýlené dvere, kde som videl, že ju naháňa, tak reku, toto mi tu nerobte. Pokiaľ išlo o to, Ferkovi Mikloškovi som ukázal tie spisy. Vravím: Sú tu traja členovia vlády, žiadam odvolať. On mi hovorí: Nechaj... nechajte to tak...my si vykáme dodneska, nebudeme s tým nič robiť. Zobral som spisy a odložil. Asi prešli dva alebo tri mesiace, prišiel za mnou a hovorí: S Ivanom sa nedá. Odstrkuje ma, kazí mi riadenie Národnej rady. Povedzte Janovi, čo je v tom spise. Vravím: Pán predseda Národnej rady, ja to neurobím. On hovorí: Ja budem tu, zavolajte si podpredsedu vlády sem a ukážte mu, čo jeho brat robí a teraz je podpredseda Národnej rady. Tak sme pána Jána Čarnogurského zavolali a ukázali mu spis jeho brata, kde bolo aj zaviazanie sa k spolupráci, aj obsah spolupráce, kde bolo napísané, že pracoval na vlastnom bratovi a vlastnom otcovi. Ján Čarnogurský akosi zbledol a povedal: O tomto som nevedel. Ja som sa mu zaviazal, že o týchto veciach z osobnej solidarity k nemu budem mlčať a nebudem hovoriť. Naraz došlo k tomu, že veľká vlna sa zdvihla proti vláde. Vo vláde títo spolupracovníci boli: Ladislav Košťa, ktorý mal dva spisy založené a bol tam minister obchodu Chren, a ešte jeden, myslím, že bol vtedy ministrom životného prostredia. Ja som si ich zavolal a požiadal, aby vládu opustili. Fakt je, že keď som to Košťovi povedal, tak sa rozplakal. To mi potom vytýkali, že rozplakávam členov vlády.

Fedor Blaščák: Keď muži plačú, to je zlé.

Vladimír Mečiar: ...aby som o tomto pomlčal. Navrhoval som im, aby z vlády odišli. Ale vo vláde začalo vlnenie, začalo vlnenie inde, začalo vlnenie vo VPN, kde Fedor Gál oznámil, že končí, nemá motiváciu a nechce byť ďalej predsedom. Začal sa hľadať nový predseda. Väčšina sa zhodla, že predsedom budem ja. Išiel som do Bratislavy, a čo čert nechcel, stretol som sa s pánom Pittnerom. Hovorí mi: Počúvajte, v Prahe je zle, našli spis na Vášho podpredsedu Kučeráka, že bol držiteľ konšpiračného bytu. Ma to zatriaslo, lebo po skúsenostiach s tými tromi to bolo zlé. Stretnutie členov vlády bolo v Trenčianskych Tepliciach. Išiel som do Teplíc a povedal: Pán Kučerák, prišla takáto správa z Prahy. Stojím za Vami a podporujem Vás. Som proti tomu, aby boli proti Vám vyvodené akékoľvek sankcie. Tá dokumentácia je špinavá. Kučerák znervóznel, ešte v ten večer odišiel do Prahy, štyri dni bol v Prahe. Po štyroch dňoch sa vrátil ako totálny antimečiarovec. Museli s ním niečo urobiť. So spismi sa hralo, ale nehralo sa na Slovensku, ale v Prahe. Hralo sa tak, že sa zaväzovali ľudia, urobili sa agenti z tých, čo agenti neboli. Urobili sa aj prepáčenia. Viem, že niektorí sa uviazali priamo do rúk Langoša, že sa zaväzujú k spolupráci s federálnymi orgánmi. Bola to zložitá vec, o to zložitejšia, že už sa začínali rysovať nejaké zmeny. Na Slovensku budeme vydaní napospas dokumentácii, ktorú nikto nevidel, ktorá je v Prahe...

Fedor Blaščák: To je práve tá vec s Jánom Budajom a to ma zaujíma. To je záhadná vec. František Mikloško včera hovoril, že ten spis videl.

Vladimír Mečiar: Ja som ho nikdy nevidel. Budaja som bránil. On to potom tiež zobral tak, že som ho tiež sklamal.

Fedor Blaščák: Na základe čoho podľa Vás odstúpil z kandidátky, keď spis zrejme neexistoval?

Vladimír Mečiar: Na schôdzi, ktorú spomínam, kde Kusý, Šimečka vystúpili, a vystúpili práve s tou otázkou morálky Jána Budaja a na tomto Ján Budaj prehral. A vtedy drvivou väčšinou hlasov. A musím priznať, že k väčšine som sa potom pridal aj ja. Boli sme za to, aby Verejnosť proti násiliu Jána Budaja z kandidátky stiahla. Bolo to odsúhlasené, odhlasované aj s jeho odstúpením. Nebol jediný, tých spolupracovníkov tam bolo viac a boli stiahnutí potom z kandidátok. Len tým, že sme išli do voľby a že KDH mala vtedy 48% popularitu, sme čakali, že dostaneme strašný výprask. Veľmi sme to nepretriasali na verejnosti. Zostalo to až dodnes skryté. Boli okolo toho mnohé legendy, pričom próza bola iná. Do volieb sme išli a KDH sme obrátili. Išli na 18%, VPN vyhralo. Tak legendy potom pokračovali ďalej. Tieto veci eštebácke boli také, že nikto sa s nimi nechcel špiniť, ja tiež nie, tak sme držali ústa. A mlčanie sa obrátilo proti.

Fedor Blaščák: Prejdime teraz k tej veci...z bezpečnostnej stránky prejdime...ekonomiku necháme úplne bokom, ale zaujíma ma kompetenčný zákon, ktorý prebieha paralelne v tom čase. Tam ste výrazne v hre. Kto to inicioval, aké boli Vaše predstavy, aké boli Vaše očakávania od toho, čo sa ide vlastne urobiť? Čo malo znamenať prijatie kompetenčného zákona? S čím... totiž bol problém s republikou, je po pomlčkovej vojne,...chápem to tak, že malo ísť o technické detaily štátoprávneho usporiadania...

Vladimír Mečiar: Nie. Zmysel tohto rokovania bol iný. V Trenčianskych Tepliciach sa zišla delegácia Federálnej vlády vedená Mariánom Čalfom, delegácia Českej vlády a delegácia Slovenskej vlády. Ja som viedol slovenskú, Peter Pitthart českú. Tieto rokovania prebiehali vo veľmi neformálnom duchu. Na kreslách sa sedelo takto, nohy takto....Tam bolo takéto rokovanie.

Fedor Blaščák: Pilo sa pri tom?

Vladimír Mečiar: Nie. Za triezva. Musím povedať, že sa nepilo vôbec nič. A nikto nemal chuť na pijatiku. A okrem iného v programovom vyhlásení vlády, Českej aj Slovenskej vlády bolo aj zvýšenie kompetencií vlád. Pri tomto prvom rokovaní sme vychádzali z toho, že štátna správa a štátna moc je postavená na modele socializmu. Model socializmu vychádza z toho, že existujú podniky a územia federálne, a existujú podniky a územia české a slovenské, takáto správa území je vylúčená a správa tvorby rozpočtov a hospodárenia štátu je vylúčená. A nie je možné bez demokratizácie celého systému vôbec hovoriť, že tu nejaká demokracia zvíťazila. Túto myšlienku prijali všetci...

Fedor Blaščák: Kto ju priniesol?

Vladimír Mečiar: Ja som ju priniesol. A najviac ma podporil Peter Pitthart. Začali sme rozprávať, ako by to malo vyzerať. Z Federálnej vlády mi vtedy hovorí Marián Čalfa: Tak ukáž, kde to máš napísané. Nech to rovno rozbalíme. A bol tam aj štvrtý subjekt, pán Križan, poradca pre bezpečnostné otázky Václava Havla, ktorý chytil hystériu. Telefonoval Havlovi na dovolenku: Počuj, tí tu sedia a rozkladajú štát. Okamžite príď domov a zakroč. Ale to bolo vlastne otázka, čo má zostať v kompetencii republík, aby mohli plne vykonávať.... A čo má v kompetencii federácia. Predsedovia republík, obaja odmietli byť podpredsedami Federálnej vlády a dohodli sme sa, že budeme mať navzájom konzultantov po jednom ministrovi pre vzájomné kontakty a pre Federálnu vládu. A dohodli sme sa, že prijmeme zákon, ktorý tieto kompetencie úpraví. Prišiel júl ‘92. Usporiadal som tlačovú konferenciu a predstavil som celý kompetenčný zákon. S kompetenčným zákonom sme potom išli na rokovanie do Prahy, keď sa Václav Havel vrátil z dovolenky. Prvé rokovania dopadli veľmi zle.

Fedor Blaščák: To je to rokovanie, keď ste nastúpili do lietadla, akokeby zo dňa na deň. Včera bola o tom reč, Vladimír Ondruš o tom rozprával, že nebolo to plánované. Bolo to akokeby z hodiny na hodinu ráno. Išlo sa do Prahy, kde vy ste rokovali s Petrom Pitthartom a hovorili ste mu, že ak sa neprijme kompetenčný zákon, tak slovenský parlament vyhlási zvrchovanosť slovenských zákonov.

Vladimír Mečiar: Bolo to absolútne inak, pán Ondruš to trošku preháňa. Keď sme išli, tak najprv nám prvý zavolal Váslav Havel, čo sme to v Tepliciach chceli a prečítali tam list bývalého disidenta Honzu, priezvisko si nepamätám, ktorý nás obvinil, že slovenská reprezentácia klame, koná za chrbtom národa, podvádza, rozbíja štát, vystupuje proti demokracii...List bol strašne urážlivý. Václav Havel začal rokovanie tým, že nechal prečítať tento list človeka, ktorý tam ani nebol. Rozhostilo sa mŕtve ticho. Ja som na to reagoval okamžite: Takto s nami rokovať nebudete, zabudnite na českej strane, že takto s niekým rokujete, lebo ešte budete voliť takýto tón, tak môžete na Slovensku rokovať akurát so svojimi sekretárkami. A to bol veľmi prudký tón aj voči Vácalvovi Havlovi aj voči ostatným. Nato Václav Havel vyhlásil prestávku. Prišiel za mnou kníže-pán: Víte to nejhorší sme museli spustiť na začátku, teďka můžeme jít rokovat. Prišiel takým váhavým krokom ku mne Čalfa, ale nezastavil sa. Prešiel okolo mňa a hovorí: Ja to tu mám každý deň. A pokračoval ďalej. Prišiel Milan Šimečka, vtedy bol už poradca Václava Havla. A hovorí mi: Dobre si to začal, vydrž. Tak sme si sadli za stôl a Václav Havel mi hovorí, aby som povedal svoju predstavu. Tak som to vyložil. Hovorí: Jo, kdyby ste nebyl naštvanej, tak nám to takhle v skratce a jednoduše neřeknete. Když je to takhle, tak je to něco jiného. Tak sme začali o kompetenčnom zákone rokovať. Bol návrh zákona na stole, ale samozrejme, že tie federálne sily, ktoré boli veľmi oslabené. Úrady už veľmi nešli. Do funkcií nastúpili aj ľudia z Charty, ale keď už boli vo funkciách, tak im vyhovoval socialistický model, že je jediný šéf, zemepán a nikto mu nemá čo do toho hovoriť. Začali to brať trošku inak a to sa nám nepáčilo. Dospeli k záveru, že Občianske fórum malo odvolať Petra Pittharta. Rokovanie Občianskeho fóra malo byť večer a Peter Pitthart mi hovorí: Vlado, je zle, skončí to mojím odovlaním, zato, že sme tieto návrhy podali. Vtedy sme sadli rýchlo do lietadla, išli do Prahy s Čarnogurským, Ondrušom, atď. a predsedom Demokratickej strany. Rozmýšľali sme ako Pitthartovi pomôcť. On bol obvinený, že chodiac so mnou na rôzne rokovania rozkladáme federáciu. Sme mu povedali, že tie tendencie izolácie ministerstiev na Slovensku tak silné, že ak nebudú tieto čiastkové veci, tak to skončí rozpadom štátu.

Fedor Blaščák: Váš postoj bol vtedy k tomu aký?

Vladimír Mečiar: Ty sa postav na rokovaní Občianskeho fóra do tejto pozície a môžeš sa odvolať aj na môj postoj, že je takýto. On išiel na Občianske fórum, obhájil sa a zostal. Ja by som veľmi utrpel tým, že by Pitthart odišiel. A teraz sme išli do finálnej fázy - prerokovávania zákona. Samozrejme prišla z Prahy delegácia do Bratislavy s tým, aby ma ako predsedu Slovenskej vlády v týchto veciach uzemnili. Vtedy sa zastal Fedor Gál a povedal: Mečiar je aj môj predseda vlády. Pokračovali tieto rokovania ďalej... keď sme v Prahe rokovali o kompetenčnom zákone, prišiel ráno za mnou Fratišek Mikloško a povedal mi: Oznamujem vám, že ako predseda parlamentu my sme proti tomu, čo v Prahe robíte. Večer predtým sme mali rokovanie s Pitthartom a sme sa dohodli, kde je hranica, po ktorú spolu pôjdeme. S týmto nesúhlasíme, rozkladáte štát a sme proti tomu, aby ste toto urobili. Tam, kde federácia chce, aby ste to zastavili.

Fedor Blaščák: Aký záujem mal František Mikloško na tom, aby toto povedal, keď bol predseda NR SR?

Vladimír Mečiar: On mi tvrdil, že on nedopustí, aby na kresťanoch zostalo druhé rozbitie Československa. Bola medzi nami krátka výmena názorov, lebo sme nestačili, rokovanie začínalo. Pred rokovaním mi Pitthart oznámil, že najväčší atak príde od Václava Klausa. Či môžem niečo urobiť, aby som tomu predišiel. Tak som urobil to, že ako navrhol Marián Čalfa program, tak som zdvihol ruku a navrhol som ešte jeden bod programu. Čalfa hovorí, že aký. Reku, odvolanie Václava Klausa z funkcie ministra financií. To zapôsobilo tak, že Václav Klaus nepovedal ani slovo a bol ticho celú dobu. Ale spor v slovenskej delegácii pokračoval. Tak ma Ferko zase zavolal nabok a veľmi nástojil na tom, že musím prijať všetky kontrapripomienky Federálnej vlády hoci bolo dohodnuté s Pitthartom aj to, že Federálna vláda ustúpi aj v ďalších veciach. Tak som mu oznámil: Reku, Ferko, toto je proti záujmom Slovenskej republiky, toto je proti môjmu presvedčeniu, ja to neurobím. A na tomto rokovaní toto nebudem obhajovať. Ale on sľúbil tak tvrdo, že musím. Tak si to robte sám. Tak ma zbavil vedenia delegácie. A rokoval predseda Federálnej vlády, Českej vlády a slovenskú delegáciu viedol predseda Národnej rady. Ja som sedel pri ňom a pozeral na to, ako len ustupujeme. A z veľa vecí, ktoré v kompetenčnom zákone boli, prišli k nejakému nepodarku, ktorý nevyhovoval ani federácii, ani republikám. To rokovanie....možno vám to Peter Pitthart povedal, že sa stretli obidvaja, vyšli na chvíľu von a vravím mu: Peter, prepáčte mi, prosím, všetko sme presrali. Federácia sa už nedá zachrániť. Je to absolútny krach toho, čo bolo možné urobiť na to, aby zostali uspokojené republiky aj federácia. Toho sme sa nedočkali a to padlo. Takže pripravujme sa na to, že to budú dva samostatné štáty.

Fedor Blaščák: Váš politický záujem bol udržať Československo?

Vladimír Mečiar: My sme mali záujem posilniť demokratizačný proces v obidvoch republikách. Nemôžem povedať, že vtedy bol môj záujem udržať Československo. Môj záujem bol nájsť nejaké postavenie, modus vivendi Slovenska lepšie ako bolo dovtedy, pretože sme narážali ešte na ďalšie problémy, ktoré predchádzali kompetenčnému zákonu. To bolo rokovanie o príprave rozpočtu na rok 1991, kde mi Česká federálna strana oznámila, že akákoľvek dotačná politika federácie voči Slovensku končí, že budeme žiť len z toho, čo si vyprodukujeme na svojom území. Moja reč bola: Dobre, ale železnice sú federálne, elektrárne sú federálne, plyn je federálny, oceliarne sú federálne, zbrojný priemysel federálny. To všetko sú vaše príjmy, ale ja mám žiť s päť miliónov tristo tisíc ľuďmi z toho, čo nám ten zbytok vyprodukuje a to ostatné bude váš príjem. Prečo to prerozdeľovanie chcete zastaviť a neurobíme ho ďalej tak, aby sme vyrovnávali štandardy. Veď my nemáme na Slovensku z čoho žiť. Potom sme sa prudko pohádali, nedohodli sa...

Fedor Blaščák: S kým?

Vladimír Mečiar: S Mariánom Čalfom, s Petrom Pitthartom a s ďalšími, ktorí tam sedeli. A vtedy mi Čalfa hovorí: Vieš, ale koľajnice, železnice, plynárne, elektrárne, tie elektrovody musia byť vždy celoštátne, lebo to je potom rozdelenie a zánik federácie. Reku, Marián, nehovor mi hlúposti. Si štátoprávnik, ako môžeš povedať, že od toho ako pôjdu káble, závisí, či bude alebo nebude štát. Spor predchádzal aj kompetenčnému zákonu, že vlastne dobre, keď teda chcete, aby sme žili za svoje, v poriadku, ale potom z toho, čo sa vyprodukuje na území Slovenskej republiky. Prevzali sme pod kontrolu zbrojný priemysel, ktorý Václav Havel zastavil, a začali sme preberať aj neproduktívne odvetvia. Baníctvo sme prevzali a ďalšie, čo nestačilo, a my sme išli stále do deficitu. Čiže zhoršenie sa prejavovalo v poklese zamestnanosti, v poklese životných štandardov, ale tie nastúpili až potom, čo ma v 1991 zbavili funkcie predsedu vlády. Vybavil som vtedy, že na konverziu po zastavení zbrojného priemyslu prídu na Slovensko štyri miliardy korún, ktoré nikdy neprišli. Čarnogurskému to potom znížili na polovicu. Odškriepili tie dohody, ale on pri nich nebol, tak o nich ani nevedel. A vlastne to vyrovnávanie, ktoré bolo v tom, že dve tretiny zbrojného priemyslu na Slovensku skončili, jedna tretina bola v Čechách a pokračovala a v ďalších odvetviach tie neboli a dokonca to išlo ďalej potom...v hutníckom priemysle, železiarne a Ostrava, vyrovnávania, v banskom priemysle... Tu bolo ohrozenie, takže neboli v takej situácii, že teda ako budeme žiť a robiť? Máme tu kopu ľudí bez roboty. Štát bude bez náležitých príjmov, bez iniciatív. Tak začali tlačiť na federálne inštitúcie, aj na Českú vládu, že prerozdelenie tu bude. Česká vláda nám oznámila, že s tým nesúhlasí. A to mi potvrdil aj Václav Klaus pri rozhovoroch v lete ‘92. „1. januárom 1993 končí akékoľvek delenie peňazí medzi Českou republikou a Slovenskou republikou.“

Fedor Blaščák: Potom prichádzajú voľby. Najprv sa spýtam filozoficky všeobecne, podľa Vás myšlienka - v tom čase bola Juhoslávia, rozpad Sovietského zväzu - v podstate hrôzy, ktoré začali vznikať z toho, že sa presadzovala myšlienka národa, ktorý mal organizovať spoločnosť v tých republikách, bývalých juhoslovanských, aj v bývalom Sovietskom zväze. Čo bola pre vás vtedy tá myšlienka národa ako princípu na organizáciu spoločnosti? Bola nosná? Boli ste nacionalista?

Vladimír Mečiar: Musím povedať ďalej, že kompetenčný zákon týmto neskončil. Václav Havel aj keď bol veľmi slabý politik, skôr sa pohyboval v abstraktných obrazoch ako v reálnej politike. Zavolal predsedov vlád, aby prišli rokovať, on a štyria o tom, ako to vlastne usporiadať pre budúcnosť. Usporiadanie nie je v poriadku. Na tomto rokovaní sa prišlo s tromi teóriami. Marián Čalfa prišiel s teóriou, že jeden deň treba prijať ústavu federácie a ústavu republík, ako trojústavu. Peter Pitthart s teóriou dvojdomčeka, že jedna a druhá ústava spolu, potom nám voľačo vyjde na strechu.

Fedor Blaščák: Konfederatívna?

Vladimír Mečiar: Nie. Moja teória bola, nech si každý štát príjme ústavu. V rámci ústavy necháme zmocnenie, preto aby sa česká a slovenská strana dohodli, čo bude s federáciou. Nedohodli sme sa na ničom. Na ďalšie rokovanie pozval Václav Havel aj Jána Čarnogurského, čo som chápal ako signál. Ján Čarnogurský vtedy prišiel s myšlienkou, že on nie je za ústavné riešenie, je zato, aby vznikla zmluva medzi republikou Českou a Slovenskou. A aby sa veci riešili zmluvou. Ja mu na to odpovedám, že musí byť subjekt, ktorý má tvoriť zmluvu, definovaný, čo budeme, keď budeme zmluvu uzatvárať. Nejako sa to vyrieši a nejako to vyjde. Tieto debaty neskončili, pretože bolo rozhodnuté, s veľkým vplyvom Václava Havla, že som bol odídený z funkcie predsedu vlády v roku 1991 s dosť veľkou hanbou. A ďalej som sa žiadnych rozhovorov nezúčastnil. Nechal som to na nich, lebo som vedel, že to ide už dole vodou a treba sa pripravovať na to, že budú dva samostatné štáty. Celá príprava po tomto období začala smerovať k samostanosti Slovenska, ale bez toho, aby sme kdekoľvek čokoľvek povedali a vystupovali, len sme robili tichú prípravu a tichú demonštráciu k tomu, že bude treba niečo urobiť. Musím povedať ešte jeden..., ktorý je utajený a doteraz nebol zverejnený. V roku 1992 mi zatelefonoval Pavel Rychetský. My sme spolu robili podľa dohody z Trenčianskych Teplíc tú časť ústavy federácie, ktorá hovorí o ľudských a občianskych právach. Aj bola prijatá. Text sme pripravili my a potom prešli Národnou radou a Federálnym zhromaždením. To nás trošku ľudsky zblížilo. Prišiel za mnou s tým, že mi Václav Havel odkazuje, že ak sa vrátim na pozície, na ktorých sme boli pri rokovaní vo februári a v marci u neho, tak sa vrátim do funkcie predsedu vlády Slovenskej republiky ešte pred voľbami. Ja som na to zareagoval tak, že to je slabé a musíme rokovať ďalej. Tak sme sa stretli na Siedmich krížoch na Morave. Išli sme do miestnosti, kde sme boli sami dvaja, bohužiaľ, Rychetský si dal kávu, prišiel čašník a zbadal nás a oznámil to médiám, že sedíme a rokujeme. Tak sa to prevalilo. Potom prišiel na Slovensku Jiří Dinsbir rokovať o tom, aby sme to nejako upravili. A žiadal, aby ministerstvo v medzinárodných vzťahoch, ktoré som zakladal na Slovensku, bolo zrušené. Hovorí: Co to máte za srandovní ministerstvo, mně se každý ptá, jak to je, tu je ministerstvo federácie, tu ministerstvo medzinárodne, ministerstvo zahraničí... A Milan Kňažko vtedy ostro vystúpil proti nemu a povedal: Žiadna federácia. My chceme zvrchovaný štát. Sme mu hovorili: Milan, zavčasu. Teraz dostaneme strašne zabrať, zato že sme to povedali. Potom tieto rokovania stretnutím s Jiřím Dinsbierom skončili. Samozrejme, že som bral vec ako neférovú. Išiel som za Čarnogurským a povedal: Dávajte si pozor, chcú vás sundať. Dostal som ponuku, že môžem byť predseda vlády po Vás. Reku, tak ako rokovali s Vami, rokujú teraz so mnou. Myslel som si, že v Čarnogurskom to vzbudí odpor, ale nie. Od tej doby začal len ustupovať. Pristal na zmluvu z Mílov. To sa mi nepáčilo. Nepáčilo sa mi ani to, keď ma odvolávali. Boli sme pozvaní na letné sídlo prezidenta Havla. Bol som tam dvakrát. Bol som tam v novembri 1990, kde ma prezident Havel pozval, aby som nastúpil do funkcie predsedu Federálnej vlády. Všetci mi tam blahoželali, gratulovali a už sa tak aj ku mne správali. Vtedy som oznámil pánovi prezidentovi Havlovi, že do Prahy nenastúpim a že predsedom Federálnej vlády nikdy nebudem. On mi hovoril: Že by nás tam potřebovali, tady je ten Klaus a já jsem vlastně zodpovědný za to, že Kluas v Čechách jim vznikol a já bych mněl na to reagovat. Potřebuju partnera na to s tím Klausem a jím se tak zdá, že ja z toho Slovenska bych byl partnerem tomu Klasuovi. Vravím mu: Pán prezident, ja viem, že historicky sa raz s Klausom stretneme, ale chcem vedieť pri tomto stretnutí, ako sa vy zachováte. Hovorí: Jak to čekáte, že Vám budu pomáhat alebo něco takovýho? Nie, pán prezident, ja chcem, aby ste pred všetkými dali Vaše slovo, že ak k tomu stretnutiu príde, že budete neutrálny. Ja vás nepotrebujem na svojej strane, len aby ste boli neutrálny. A žiadam Vás o Vaše čestné slovo. Keď som to zopakoval niekoľkokrát a on mi to čestné slovo nedal, tak som povedal: Prepáčte, ja do Prahy nepôjdem. A on hovorí: Jaké máte pro to dúvody. Hovorím: Nemáte tu dobrý vzduch. Tak sme išli potom preč. Odvážal ma od neho Marián Čalfa, v aute mi držal ruku celú cestu, lebo on mal prísť ako predseda vlády na Slovensko. Mala byť takáto výmena. Ešte do hry vstupoval Langoš ako švagor Havla, tiež chcel prísť na Slovensko ako predseda vlády. Tieto rokovania skončili, potom už išlo k môjmu odvolaniu. Keď sme boli v Lánoch aj pred mojím odvolaním, tak znova prišli na rad otázky štátoprávneho usporiadania. Sedel tam aj Fedor Gál, sedel tam Ján Čarnogurský, sedel tam Ivan Šimko, Fero Mikloško. Pýtali sa ma na to štátoprávne usporiadanie. Hovorím: Reku, moja snaha je jasná. Slovensko musí mať svoje ústavné postavenie. Opýtal sa ich, oni povedali niečo iné, tak som kopol pod stolom Ivana Šimka a vravím: Reku, aspoň vy zachovajte sa čestne, nezašpiňte si dušu. Nieže budete posluhovať a zradíte Slovákov. Na rokovaní v Lánoch boli dva prvky, ktoré ma utvrdili, že je to môj koniec. Prvý, keď som prišiel v jeseni, že budem predseda Federálnej vlády, tak ma vítali, div že nie s oslavou. Takú slávu okolo seba som nezažil. Predsedkyňa Českého parlamentu pod pazuchu na prechádzku...,Havel z druhej strany na prechádzku.... Reku, čo sa robí. Keď som tam prišiel druhý raz na rokovanie pred mojím odchodom, tam ma vítali samopalníci na bráne a nechali ma pätnásť minút čakať. Auto mi obstúpili. Hovorím: Chlapče, to bude dobré, ak sa domov vrátiš. Domov som sa vrátil, s rozhodnutím, že nebudem na Slovensku v politických funkciách. Keď potom začala HZDS-ka, politické tlaky a začali sme hovoriť o niečom inom, začali sme ľudí dvíhať a mobilizovať za riešenia, tak potom zase prišiel ten tlak...

Fedor Blaščák: Pre Vás myšlienka zvrchovanosti znamenala samostatnosť Slovenskej republiky?

Vladimír Mečiar: My sme takto hovorili: myšlienka zvrchovanosti znamenala, že Slovenská republika bude zvrchovaný štát, bude môcť vstupovať do zahraničných vzťahov, bude môcť byť účastníkom integrovaného procesu a integračného procesu svojím menom a nezanikne. My sme boli zato, aby bola aj Česká aj Slovenská republika prijatá do všetkých inštitúcií a orgánov. S tým, že čo je spoločné....

Fedor Blaščák: Mala mať vlastnú centrálnu banku?

Vladimír Mečiar:...v nejakej podobe zachováme, ale bude mať vlastnú ústavu, bude medzinárodne uznávaná, bude mať spoločného prezidenta a niektoré akty, ale viac nie. Nič s tým, že my musíme byť prijatý do medzinárodných štruktúr. Inak je to náš zánik, ak to neurobíme vtedy, tak neskoršie..

Fedor Blaščák: Požadovali ste aj vlastnú centrálnu banku, napríklad, v rámci tej zvrchovanosti?

Vladimír Mečiar: Pokiaľ išlo o centrálnu banku, tak sme rokovali takto: požadovali sme emisnú banku, čo nie je centrálna banka. Emisná banka je banka, ktorá má právo vydávať vlastnú menu. Robili sme kroky, a to musím povedať, strašne veľa práce urobil Michal Kováč, vedeli sme o tom, že v Českej republike pracujú na tajných dokumentoch o jednostrannom odstúpení od federácie, zmocnil ma k tomu, že už to môžem povedať, bol to člen Českej vlády, pán Šabata, ktorý mi to oznámil a dal dôkazy o tom, že to sa v Čechách robí.

Fedor Blaščák: V Jihlave?

Vladimír Mečiar: Nie, on mi to dal súkromne tam, kde nikto nebol. Hovorí, že som člen Českej vlády, žili sme spolu v jednom štáte veľa rokov a to, čo Vám chcú urobiť je nefér. Počítaj s tým, že môže dôjsť k jednostrannému vyhláseniu Čechov, že odstupujú od federácie a z federácie odchádzajú. Dal mi jeden z viacerých tajných materiálov, v ktorom bolo napísané, ako sa pripravujú ekonomicky, politicky, ako sa hranice vytýčia, ako sa tvoria zásoby tých tovarov, ktoré sa dovážali zo Slovenska na tri mesiace, aby sa vydržalo po tej izolácii, čo s Rómami a pod. Takéto rôzne materiály tam boli rozpracované a ako ich potom vrátiť naspäť na Slovensko. Samozrejme, to bol šok, keď som si to prečítal, tak potom... Zradiť som nemohol, by som zradil priateľa, povedať som nemohol, lebo to bol utajený materiál Českej vlády, ale konať som musel. Prvá vec, ktorú sme urobili s Michalom Kováčom sme rokovali o tom, že keď nás oddelia vznikne chaos, lebo my nemáme peniaze. Aká mena tu bude obiehať? Veď nás zničia za niekoľko hodín. Potom sme urobili takú dohodu, že peniaze, ktoré boli určené na likvidáciu, neboli spaľované, zostali v rezerve, a začal sa hľadať niekto v zahraničí, kto by nám pomohol s tlačou slovenských peňazí, keď bude treba alebo aspoň kolkov, aby sme to mohli okolkovať. Česká strana už tie kolky mala.

Fedor Blaščák: Kde sa našiel...?

Vladimír Mečiar: V Kanade. V Kanade nám robili kolky a potom tam začali aj tlačiť menu. Bola jedna súťaž na nové peniaze, kde bol slovenský autor a český autor. Samozrejme, vyhral český. My sme si toho slovenského zobrali..., všetky peniaze, čo máme dnes doma, sú dielom...

Fedor Blaščák: Tie, čo sme mali.

Vladimír Mečiar: Áno, tie, čo sme mali pred eurom.

Fedor Blaščák: Budeme musieť pomaly končiť, takže ešte mám jednu centrálnu tému a potom ešte zopár detailov, na ktoré som akosi pozabudol v medzičase. Jedna je/sú voľby ‘92, vy ste premiér Slovenskej vlády druhýkrát, Václav Klaus je premiér Českej vlády, prichádza leto - rokovanie v Jihlave vynechajme a prejdime do záhrady vo vile Tugendhat v Brne, odkiaľ sú slávne fotografické zábery, ako sedíte pod stromom, tuším to bola lipa alebo platan(?), delegácie zostávajú vo vile a vy tam sedíte niekoľko hodín, o čom ste sa tam bavili? Tam ste sa dohodli na detailoch?

Vladimír Mečiar: Prvý moment, čo treba povedať... po voľbách som dostal pozvanie do vily Tugendhat na rokovanie, novinári ma prenasledovali kade pôjdeme, kam pôjdeme, a tak nás v Čechách čakali, na Morave s Václavom Klausom. Navrhoval mi to Václav Klaus. Po ceste autom som dostal telefonát a tento môj priateľ Šabata mi hovorí: Nechoď na stretnutie s Klausom bez toho, aby si nerokoval so mnou. Tak som prišiel k nemu na byt. A mi hovorí: Václav Havel Ti vzkazuje, aby si vôbec nerokoval s Václavom Klausom, aby si ho nelegitimoval ako partnera, ale rokoval len s Václavom Havlom. Vyjde Ti v ústrety, v čom budeš potrebovať. Tento rozhovor prebiehal u neho dosť dlho. Reku, pozri sa, Vácalv Havel sa vždy ku mne zachoval špinavo, voľby boli a určili, že na Slovensku som víťaz ja a v Čechách Václav Klaus, nie Václav Havel. Václav Havel pomaly zanikne a nebude ani prezident. Idem na rokovanie s Klausom. Povedz pánovi prezidentovi, že tento jeho návrh odmietam. Išiel som na rokovanie s Klasuom a môžem povedať, že tie rokovania medzi štyrmi očami neboli jediné pod tým stromom. Každé rokovanie bolo doprevádzané tým, že sme sa stretávali medzi štyrmi očami, aby sme udržali vôbec chod delegácií, pretože odstredivé tendencie na českej a slovenskej strane boli veľmi veľké. Dochádzalo ľudia do konfliktu, niekedy až do vývrtky za stolom. Taký, čo vedel občas českú delegáciu vytočiť, bol Augustín Marián Húska. Raz pri rozhovoroch rozoberal teóriu synergie a keď rozoberal synergické efekty vzťahov....totiž ja som odpovedal v drvivej väčšine za slovenskú stranu a to bol niekoľkohodinový monológ. Oni mali podelené úlohy, všetci štyria, každý hral niešo iné. Tak Marián Húska ma chcel trošku odľahčiť, tak vyšiel s touto teóriou a Václav Klaus z rokovania odišiel urazený aj s celou delegáciou. A potom mi odkázal, po svojom tajomníkovi: Ať pán Húska odejde, jinak rokovat nebudeme. Ja mu na to hovorím: Pozrite sa, je to právoplatný člen slovenskej delegácie, nebude predseda Českej vlády rozhodovať, kto bude v slovenskej delegácii. Ak chce, nech sa posadí k stolu a rokuje, ak nie, ideme všetci preč. Zase dlhá prestávka. Potom prišiel jeho tajomník a vraví: Pán Klaus Vám vzkazuje, až Húska zostane, ale ať nemluví. To bola taká perlička pri rokovacom stole. My sme vždy rokovali takto. Aj prvé rokovanie bolo také, že sme si sadli samy dvaja a povedali sme si, kde sú naše možnosti a limity, a ako vidíme federáciu, čo sa ešte dá urobiť a čo nedá.

Fedor Blaščák : Kedy je ten moment, kedy ste si povedali, že už to prosto nezachránime?

Vladimír Mečiar: Hneď na prvom rokovaní.

Fedor Blaščák: V Jihlave?

Vladimír Mečiar: Nie, na prvom stretnutí vo vile Tugendhat sme si povedali, že dokedy sme schopní to udržať. Václav Klaus mi hovorí: Poctivo Vám musím povedať, že sme schopní to udržať do prípravy rozpočtu na rok 1993. Rozpočet na rok 1993 už bude delený. Počítali sme s tým, lebo sme to videli v tajných českých materiáloch Českej vlády, ktoré boli. Reku, dobre, tak to prijímam, ale budeme voči sebe korektní. A teraz sme hľadali hranicu spoločných styčných bodov. Čiže my sme sa dohodli....

Fedor Blaščák: Aké to je citovo? Aké to je proste sa dohodnúť? Dvaja ľudia sa dohodnú, že zmenia v podstate život pätnástim miliónom občanov?

Vladimír Mečiar: Ale to nie, že sa dvaja dohodnú. To bol predsa spoločenský pohyb v Čechách a na Slovensku. Bol to tlak z volieb. Skončili sme toto rokovanie, zišli sme dole a vidím jedna delegácia v jednom kúte, druhá delegácia v druhom kúte. Vravím: čo je? Mali ste začať rozhovory. A Gustáv Húska prišiel za mnou...ja ho mám strašne rád...ruky vo vreckách a vraví: Vlado, toto sú dobrí ľudia, sú inakší ako tí predtým. Vravím: Gusto, ja viem. S nimi sa dá. S nimi sme sa dohodli. A ako ste sa dohodli? Rozpustíme to. Ja viem. A kedy? Ešte dnes v noci. Čo ste to povedali? Všetci naspäť!! Tak sme si sadli všetci za stôl. Ja som trval na tom, že musia delegácie rokovať a česká strana urazená postojom slovenskej strany trvala na tom, že rokovania končia. A federácia končí. Ja som potom po nich žiadal, aby sme urobili referendum o tejto otázke. Česká strana mi povedala, že my máme mandát na všetko, vrátane rozpustenia štátu. My nepotrebujeme nejaké referendá a dohady. Bolo to pochopiteľné, lebo kto by zo štátu vystúpil...zákon o rozdelení Československa bol taký, že majetok prechádza na toho druhého, takže keby Slovensko vystúpilo, tak všetok majetok federácie na Slovensku je majetok Českej republiky. Tak takto to nemôže byť. Skoro tri hodiny za stolom som mal monológ s českou stranou o tom, že takto sa nedá rokovať a musíme rokovať a musíme sa dohodnúť. A do toho mi veľmi nešťastne vletel Michal Kováč, ktorý navrhoval zvláštnu formu štátnoprávneho usporiadania: obchodno-vojenské spoločenstvo. Česká strana hovorí: Toto je čo? Máme zomierať za to, keď s vami budú bojovať Maďari? Čo to je obchodné spoločenstvo? Čo si to myslíte? Čo to vlastne navrhujete? Michal Kováč vstúpil do polemiky, čo som ja začal, mi potom rozbil. Musel som si urobiť poriadok vo svojej delegácii a požiadať členov delegácie Slovenskej vlády, pokiaľ nie sú dohodnutí so mnou, aby mlčali a nevznášali témy, ktoré sme si predtým neprekonzultovali. Na slovenskej strane to stíchlo, na českej strane to tiež zmenilo atmosféru a začali sme vecne rokovať. Začali sme vecne rokovať o tom, že sa dohodnúť musíme a že musia byť nejaké závery a musia byť, či tak alebo tak, federálne orgány, musí byť obnovená funkčnosť, žiadny živelný proces, bude tu riadený proces. A o tom, čo živelný a riadený proces robí, o tom som sa presvedčil, keď som bol v Slovinsku a Slovinci mi oznámili, že sa chcú oddeliť. A keď som bol v Srbsku s Miloševičom a dojednával mier medzi Slovincami a Srbmi, aby tam nevznikli boje a neprešlo to do krvavej zrážky a rokoval o tom, ako boli proti sebe zameraní a chceli sa za každú cenu chytiť. Boli tie skupiny veľmi agresívne. Reku, toto medzi nami nesmie byť. Rokovania sa potom opakovali a v?dy to bolo tak, že keď sa to zaseklo, tak sme s Václavom Klausom samy dvaja hľadali kompromisné výsledky. A keď sme my dvaja dospeli ku kompromisu, tak jeden z nás ho predniesol a väčšinou kompromisy prednášal Václav Klaus.

Fedor Blaščák: Dá sa to tak chápať, že ste to pod stromom dohodli vy dvaja.

Vladimír Mečiar: Nie, pod stromom sme sedeli, Václav Klaus mi hovorí: Viete, ja sa predsa len s tým Československom.... ozaj to necháme, nech sa to takto rozdelí? Veľmi priateľsky sme sa rozprávali, aký by malo význam, keď budeme spolu, aký by malo význam, keby sme sa rozdelili...Ja som mu povedal: Reku, pozrite sa, Európou to prechádza všade, delenie prebieha vo veľmi krvavých podmienkach, povedzme, že my to teraz nevyriešime a štátoprávne vzťahy zostanú nevysporiadané, za koľko nás to zmätie? A keď nás to zmätie, ktoré sily prídu k dispozícii? Veď v Čechách bol Sládek s popularitou, na Slovensku SNS, ktorá mala niektoré iné zámery. Zoberte, ako sila týchto extrémistov narastie a ako budeme my oslabení a čo dokážeme zastaviť a urobiť potom, nepokazíme viac? A rokovali sme o tom, on hovorí: Nemali sme dopustiť, aby nám tu robili poriadok modré prilby a aby sme sa stali problémom pre celý svet, mali by sme to vyriešiť nejako inak. Veľmi svedomito, so zodpovednosťou za osudy ľudí a za tých, čo sú za nami, sme rokovali, čo máme vo finále...ako ho máme dotiahnuť. Keď sme sa potom dohodli, že vytvárame definitívne dva štáty...tomu ešte predchádzal návrh z českej strany. Navrhujú mi, aby som prešiel do Prahy, nezostal na Slovensku a tým by bola pre nich federácia garantovaná. Ja im na to odpovedám: Vo voľbách som dal čestné slovo, že neodídem a ja neodídem. Čo mi chcete v Prahe ponúknuť? Predseda Národného zhromaždenia bude pán Kováč, už vlastne bol, prezidenta chcete Václava Havla, predseda bude pán Klaus. Vravím mu: A koľko my dvaja vydržíme v jednej vláde spolu? To nejde, ja zostávam na Slovensku. Vtom Václav Klaus vystúpil, mali dlhú poradu v českej delegácii, že on bude predseda Českej vlády, keď ja Slovenskej. Potom sme rokovali, že stav je neudržateľný a musíme dospieť k dohodám - dvom. Jedna: Československo ako štát zaniká. Zánik bude organizovaný a ústavný proces. Druhá: vytvoríme sieť vzájomných dohôd medzi Českou a Slovenskou vládou, ktorá všetky komparatívne výhody vzájomného vzťahu zachová. Rozdiel bol akurát v občianstve. Ja som pripúšťal, aj so slovenskou delegáciou a Slovenskou vládou, že bude občianstvo české platné aj na Slovensku, dvojobčianstvo u nás môže byť. Česká strana dala Slovákom na výber, môžte byť občania Českej republiky. Prijali sme na Slovensku výhodnejší režim pre občanov Českej republiky: ubytovanie, cestovné...všetko ako pre vlastných občanov. Dohodli sme sa, že rozdelenie je nevyhnutné. Trošku nám do toho zavŕtali bezpečnostné sily, trošku vojaci. Dohodli sme sa teda, že rozdelenie bude najlepším východiskom pre zachovanie dobrých vzťahov Čechov a Slovákov a pre vytvorenie dvoch štátov. Potom bol paradox, keď sa to malo oznámiť, tak Václav Klaus mi hovorí: On nepôjde na verejnosť a nepovie to. A bolo by nedôstojné, aby to oznamovali hovorcovia. Ja mu odpovedám: Dobre, tak nech to idú urobiť naši podpredsedovia. Zavolal som Milana Kňažka: Milan, treba ísť a povedať, že budú dva štáty. On sa na mňa pozrel trošku nahnevane a vraví: Toto neurobím. Keď chceš, urob to sám. Hovorím Klausovi, že iné východisko nie je a musíme ísť my dvaja a oznámiť to. A Klaus hovorí: Já to nikdy neřeknu. Tak to nechajte na mňa, poviem to ja. Potom keď sme išli z tlačovky naspäť, zastavil ma na schodišti a hovorí mi: Jak jste to mohl říct s takovým klidem? Vravím mu: Pochopenie osudovej nevyhnutnosti.

Fedor Blaščák: Bolo Vám v tom momente ľúto?

Vladimír Mečiar: Pozrite sa, keď viete, že niečo máte urobiť a musíte to urobiť, žijete v iných podmienkach....

Fedor Blaščák: To je jasné...

Vladimír Mečiar: Vedel som, že to Slovensku pomôže, tak som nemal žiadnu nostalgiu, ani žiadne pocity, že niečo strácam alebo získavam. Už som žil v tom, že Slovensko nie je na nič pripravené, že je v štádiu, kedy vytvorenie štátneho útvaru je syzifovská robota. Už sme žili v tom, že ak sa do toho ideme pustiť, preboha, čo všetko musíme urobiť. Nebolo to len prevzatie federácie, bola to aj situácia, keď Slovensko nemalo pripravené na vznik štátu nič. Čo sme stačili urobiť v opozícii a v takej trošku poloilegalite, to bolo ako tak premyslené, ale ani štruktúra štátu, nič... išlo to rýchlo za sebou...ústava, aby bola, ako taký zákon., zákony a kompetencie, keď všetky kompetencie všetkých ústredných orgánov prešli na mňa ako predsedu vlády a Úrad vlády. Tie som potom začal rozdeľovať vznikom úradov na ostatných a tam potom vznikol dojem, že len on to riadi. Čo som mal robiť, keď ešte ministerstvá sme len zakladali? Neboli ani budovy, nieto ešte ministri. Tak sme museli k 1. januáru všetko pripraviť na vznik nového štátu, pripraviť všetko na uznanie štátu. Odohrali sa ešte dve epizódy, ktoré vznik štátu ovplyvňovali. Jedna bola pre nás pozitívna, a to bola epizóda, keď sa Česi rozhodli, že Palestínci nebudú mať zastupiteľstvo na ich území, tak všetky arabské štáty odmietli uznať Českú republiku. Ja som potom oznámil Palestínčanom, že sú vítaní na Slovensku. Mal som aj rokovania s ich predstaviteľmi, čo zlepšilo naše vzťahy. Arabi nikdy proti Slovensku nič neurobili. Aj mi boli za to poďakovať všetky arabské štáty a veľvyslanci štátov. Pri rokovaniach sme dosiahli, že predsa len v Českej republike zostali. To bolo pozitívne. Negatívne bolo, že niekto, predpokladám, že federálne orgány nás obvinili pred orgánmi Spojených štátov USA, že sme odpočúvali konzulát Spojených štátov amerických v Bratislave. A majú o tom dôkazy a môže to ovplyvniť naše uznanie. A to už bola z našej strany horúčka. Ak nás neuznajú Američania, sme hotoví. Vtedy sme začali ako v tranze konať aj s ministrom vnútra, pánom Tuchyňomn, zohnali sme dôkazy o tom, že odpočúvanie bolo, ale federálne a odpočúvanie skončilo v roku 1990. Zabezpečili sme všetky dôkazy, našli sme človeka dokonca, ktorý to tam nainštaloval. Ale zaujímavé, keď sme ho chceli vypočuť slovenskými orgánmi...ja som s ním rozprával. Keď sme ho chceli vypočuť slovenskými orgánmi, tak sa niekde stratil a v Českej republike „nebyl k nalezení“. Toto na nás zostalo a trvalo dosť dlho, kým sme dosiahli, že ma veľvyslanec Spojených štátov zavolal a povedal mi: Dobre, nepovedal, že nám neverí, už nebudeme o tom ďalej hovoriť. Ja sa ho pýtam: Excelencia, znamená to uznanie? Hovorí: Áno, ale s tým, že o týchto veciach sa hovoriť nebude. Bol som potom veľmi prekvapený, keď som bol na návšteve Spojených štátov a mi to pripomenuli, že sme ich odpočúvali. Bolo to provokácia a neodpočúvali sme ich. A myslím, že provokácia skončila na jednom, na jednej veci. Som presvedčený, že to bola federálna... Našiel som si nejakých ľudí, ktorí mali na starosti odpočúvanie vo federácii a hovorím im: Povedzte mi, ktoré ambasády západných štátov sú dodnes Českou republikou, teda Československou republikou odpočúvané. Povedali, ktoré. Zavolal som si veľvyslanca jedného z tých štátov. Rozhovor bol o ničom, ale ako odchádzal po chodbe preč, tak som prišiel k nemu a povedal som mu v jeho jazyku, že jeho ambasáda v Prahe je odpočúvaná. Po tomto sa rozbehla iná aféra k orgánom federálnym a českým. Potom prišiel americký veľvyslanec a povedal mi: Nebudeme o tom viac hovoriť. Desať ambasád západných štátov dnes členov EÚ bolo živo odpočúvaných ešte v roku 1992. To sa nehovorilo, kým sme tento nemali, nemali sme ani čím odpočúvať. Jediné odpočúvané miestnosti bolo 6 izieb v hoteli vedľa Tesca v Bratislave, ktoré sa používali vtedajšou Štátnou bezpečnosťou. Ak chceli niekoho skompromitovať, Aj tak ho tam pozvali, nahrali a nafilmovali. Zvyčajne ho tam pozývali pekné ženy a potom musel držať hubu a krok. Ja som v tom hoteli našťastie nebol. Myslím, že to bol hotel.

Fedor Blaščák: Ja by som na tomto mieste, v téme o odpočúvaní, príznačne na tomto mieste, hlavnú časť ukončil. Skôr než dáme priestor divákom, mám ešte zopár drobností: jedna otázka je: správa Martin Šmíd a 17.november. Ako to hodnotíte? Ako ste to vnímali, že táto dezinformácia spustila lavínu, na ktorú sa čakalo roky.

Vladimír Mečiar: Dva roky sme žili, v tom, že tá éra, keď sme sa cítili ako menejcenní ľudia, ponížení ľudia tlačení a gniavení. Voľačo sme robili, nejaké aktivity, sem-tam sme nejakú provokáciu urobili, nebolo to bohviečo. Pomohli niekomu, čo bol nevýhodný režimu. Všelijaké veci sme vo svojom regióne držali a robili. Od roku ‘86 sme boli presvedčení, že to musí prasknúť. Prišli prvé protesty študentov, najprv boli v Bratislave až na druhý deň v Prahe. Tak sme žili v tom, že chvalabohu už to začína, chvalabohu už je to tu. To nebol Šmíd, to bola radosť z toho, že sa vôbec niekto stavia na  nejaký prostest a že ide do toho. Keď bolo vidno, že sa k študentom pridávajú aj rodičia, tak sme si povedali, koniec a nastupuje nová éra. A treba sa pripraviť a ide sa do toho naostro. Mne to v tom období pokazila smrť otca. Tie dve, osobná udalosť v tom dátume v presnom stretli a musel som si nejakým spôsobom...

Fedor Blaščák: Nevadí Vám, že to celé začalo na lži? Či je to jedno?

Vladimír Mečiar: Táto provokácia Štátnej bezpečnosti bola lokálna. Nejaký agentík niečo urobil a sa pustila správa, že toho študenta zabili. Nebolo to nosné. Nespokojnosť s režimom bola založená v širokých skupinách. Štát, ktorý disponoval políciou, armádou, ľudovými milíciami štát, ktorý mal niekoľko sto tisíc členov komunistickej strany, predsa ak by mal odvahu zakročiť...lenže tam už bol rozklad. Vo vnútri štátneho aparátu, vo vnútri vedenia komunistickej strany tak veľký, že vlastne už neboli akcieschopný. Keď tie režimy prišli, tak ich vlastne rúcali. A tam boli zaujímavé len tie momenty, že tie rokovania začali na to naväzovať už dlhšiu dobu. Predtým ako bolo čokoľvek v novembri, začali hľadať ľudí, ktorí by mohli niečo urobiť. Napríklad, ja si pamätám rok 1988, začalo mi byť veľmi tesno, začali byť previerky. Išiel som za Vladom Krajčim: Vlado, čo je? Štátna bezpečnosť tipuje ľudí, ktorí mohli v minulosti niečo urobiť. Buď vás budú izolovať alebo či budete v budúcnosti zaujímaví a budete môcť niečo urobiť. Tipovanie prebieha. Už rok predtým. Pokiaľ išlo o vlastné akcie, tak to viem priamo z úst Lorenca, dávali nás vždy spolu. Ja som nevedel o čom a stretol som sa s ním raz v roku 2006. To som sa s ním stretol kvôli mimoriadne dôležitým veciam. Som sa ho na to chcel opýtať.

Fedor Blaščák: Čo to boli za veci?

Vladimír Mečiar: To zostane so mnou, kým nepôjdem...Hovorí mi, že my sme vedeli, že to praskne, my sme sa na to pripravovali a čakali, kedy to bude. Čítal som knižku pamäti posledného tajomníka ÚV KSS a hovorí, že po porade v Bulharsku, keď im Gorbačov povedal nech sa starajú o seba, že on musí ísť do Moskvy namiesto toho, aby sa radil, lebo je špatné počasie v Rusku. Takže to končí, oni si boli vedomí toho, že nie je žiadna sila, preto aj prišiel November 89, Komunistická strana sa zložila. Úrady vyprázdnili, odišli. Chápali, že sú v beznádejnej a bezcieľnej situácii. Išlo im o to, aby odovzdanie moci prebehlo nejakou inou cestou, preto to bola nerumunská cesta a aj odpor bol menší, preto aj zmena prebehla rýchlejšie. Viacero komunistov z Komunistickej strany odišlo a pričlenilo sa na druhú stranu, lebo nespokojnosť bola dlhodobá a široká. Padli tri päťročnice, plány sa neplnili, životný štandard nešiel. Slová o tom, ako sa budeme mať dobre, realita, to všetko padalo. Komunistickej strane už ľudia neverili.

Fedor Blaščák: Jedna otázka z publika, lebo už je veľa hodín a o chvíľu začne opera. Pán expremiér, chcel by som sa spýtať na takú vec, možno podstatná, možno nepodstatná. V tom období roku ‘89, keď ste ešte de facto neboli pri moci, ako sa k Vám dostala správa utajených rokovaniach v hoteli Paríž v Prahe v auguste, na ktorých vystupoval, alebo bol prítomný vtedajší tajomník ÚV Lenárt, potom Gembárt a generál Lorenc, kde sa jednalo so zástupcami krajín NATO, ktorí dovtedy boli v Prahe o spôsobe predania moci vo vtedajšom Československu? Či ste o tom niečo vedeli? Alebo sa to k Vám dostalo až neskoršie?

Vladimír Mečiar: Dostávali sa správy ku mne o tom, že či je to generál Lorenc, či to bol vedúci oddelenia štátnych orgánov ÚV KSČ a predseda Českej vlády Adamec hľadajú dlhodobo kontakty k nejakým opozičným silám a organizáciám, aby pripravili nejaký modus vivendi, ktoré by znamenalo účasť iných síl na politickej moci spolu s komunistickou stranou. To prebiehali viac než jeden rok. Tieto správy boli zhruba v roku 1987 a v roku 1988 veľmi intenzívne a v roku 1989 nakoniec potvrdené rokovaním. Tým, že sa hľadali opoziční, ktorí by mohli rokovať, sa hľadali v dvoch skupinách. Hľadali sa v chartistoch a hľadali sa v 68-čkároch. Aj k jedným, aj k druhým tie správy prenikali. Tie správy som mal. Pokiaľ išlo o vlastné rokovanie v hoteli Paríž, o tomto nie som informovaný. Som informovaný o tom, a generál Lorenc mi potvrdil, že sovietski generáli boli v Prahe prítomní pred novembrovými udalosťami, počas novembrových udalostí a odišli. Otázka vývoja v Novembri bola medzi nimi konzultovaná. Z desiatich bolo osem za pokojný priebeh a odovzdanie moci, dvaja boli zato, aby mocenské orgány Československa zakročili proti demonštrujúcim študentom a na udržanie politickej moci. Ale vtedy sa veľká politická moc rúcala všade, vo všetkých štátoch a vlastne u nás to bola otázka spôsobu prevzatia moci a prechodu, nie udržanie moci komunistami, ktorí to vlastne niekedy v roku 1988 vzdali. Ak sa pamätáte na prejav Jakeša, keď hovoril o tom, čo má ÚV robiť, keď povedal: A ne, že zostanu ako kul v plote sám. A on zustal ako kul v plote sám. Potom už ani vonkajšia podpora nebola, prevraty boli plánované a pripravované v každom štáte. Nezabúdajme, že predtým bola Poľská solidarita, ktorá vyriešila jeden veľký stredoeurópsky problém ako neudržateľnosť moci komunistickej strany voči vlastným ľuďom. Nezabúdajme, že vtedy už boli pohyby v Nemecku, nezabúdajme, že Rumuni boli vždy tak trošku v opozícii vďaka Ceausescovi. Ceausescu bol diktátorom, ale celý systém sa rozpadal. Až nakoniec mal systém slúžiť ako airbag voči Sovietskemu zväzu vo vzťahu k Západu. Až sa Sovieti toho airbagu zriekli a zrejme to zrieknutie sa moci a nová úprava sfér vplyvu prebehla na rokovaní Bush - Gorbačov, vtedy na lodiach. Všetko sa zhoduje k tomu, akurát časť sovietskych politikov a historikov, hovorím o sovietskych, dodnes nevedia, či to bola nevedomosť alebo zrada, že niekto Sovietsky zväz, tú obrovskú moc, ktorá bola, rozpustil.

Fedor Blaščák: Jedna posledná poznámka. Lorenc už nie je generál, nie?

Vladimír Mečiar: Lorenc bol generálom Štátnej bezpečnosti.

Fedor Blaščák: Teraz už nie je.

Vladimír Mečiar: Už je civilná osoba a myslím, že pracuje v v Pente alebo v J&T, v niektorej z týchto spoločností.

Fedor Blaščák: Ja len kvôli tomu, že prečo ho voláte generál.

Vladimír Mečiar: Bol vtedy generálom, verejnosť ho poznala pod menom generál Lorenc, tak to spojenie používam. Keď poviem Lorenc, tak Lorencovcov bolo viac. A verejnosť pozná toto jeho meno z tohto hľadiska. Ja som sa prvýkrát stretol s jeho menom....nie menom proste s postojom k jeho osobe, keď v roku 1990 prišiel za mnou pán Sámel a vtedy ako plukovník Federálneho ministerstva vnútra a žiadal, aby som v noci zatkol generála Lorenca ako minister vnútra SR. Moja odpoveď bola: Ak nebudeš mať zatykač, neotravuj a vráť sa do Prahy. Žiadne protizákonnosti voči nikomu robiť nebudem. Ani ty sa neopováž na Slovensku niekoho zatýkať, kým prokuratúra nerozhodne o zatknutí. Jedno zatknutie sme urýchlili a to sa tiež k tomu priznám. Tam bola moja iniciatíva, bol som strašne opatrný. Keď v roku 1990 prišiel Gustáv Husák na Krajskú správu ZMB v Bratislave a oznámil im, že je pripravený vypovedať o okupácii Československa v roku ‘68, ale podmienkou bolo, že Biľak nebude na slobode. Vtedy som bol strašne iniciatívny a Biľak bol zatknutý. Lenže ako bol zatknutý, tak na druhý deň prišiel Gustáv Husák, že vypovedať nebude, aby to bolo celé legalizované, tak som rýchlo pozval prokurátora Generálnej prokuratúry. Vtedy bolo možné, že polícia mohla zadržať na 48 hodín bez uvedenia dôvodu. 47. hodinu bol Vasiľ Biľak prepustený na slobodu a vtedy pravdupovediac som rozmýšľal, že ako sa celý ten kolos na nás začne valiť, ako z toho vylezieme von. A vtedy som sa stretol s tým, že aký postoj zaujať ku generálovi. Keď prišiel rok ‘92, tak médiá a spravodajské služby vytvorili legendu, že Lorenc je z Trenčína, ja som z Trenčína, že táto trenčianska skupina niekde zasadá a voľakde robí a pripravuje nejaký prevrat a podobne. Boli to absolútne nezmysly a spravodajské hry na oklamanie verejnej mienky. Spolu sme boli prvý raz v roku 2006, aj to bolo po tme. Keby ste mi ho dnes ukázali, tak ho nepoznám.

Fedor Blaščák: Dámy a páni, boli ste svedkami oral - historického rozhovoru s Vladimírom Mečiarom. Bolo to pod svetlom, verejne, dúfam, že sa vám to páčilo. O pol hodinu začína premiéra opery Lesť rozmyslu. Predmetom opery od dua Mio-Mio je spájanie a rozdeľovanie Československa so špecifickým dôrazom na rozdeľovanie v roku 1992. Tu sme počuli, ako to bolo v reálnej politike. Tam si môžme pozrieť, ako tomu rozumejú umelci.

Ďakujem pekne, pekný večer.
 
Navigácia stránky