Navigácia stránky


Skoč na:

Hlavné menu
Obsah

 

Hlavné menu


 
Navigácia stránky

Obsah


Rekonštrukcia vizuality komunizmu v období normalizácie

Michaela Fišerová

1. Návrat k normám

Po okupácii Československa v roku 1968 poprední predstavitelia Komunistickej strany Českoskovenska (KSČ) konštatovali nevyhnutnosť znovunastolenia diktatúry komunistického režimu a v súlade s jeho prioritami celkovú „normalizáciu“ situácie v krajine, spojenú s úplným zastavením prebiehajúcich spoločenských zmien. Rozhodnutie súdobej politickej elity obnoviť kontrolu KSČ nad spoločnosťou poznačilo všetky sféry verejného života v rokoch 1968-1989.

Najdôležitejšou ideologickou referenciou a programovým dokumentom obdobia normalizácie sa stal dokument Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ z roku 1970. V ňom sa ako poučenie z vojenskej okupácie Československa chápe predovšetkým uvedomenie si potreby prísneho rozlišovania medzi „pozitívnymi“ alebo „zdravými“ komunistickými a „negatívnymi“ alebo „chorými“ nekomunistickými prvkami v kultúre. V dôsledku prijatia tejto politickej rezolúcie komunistický režim vyvíjal rôzne snahy, aby verejný život „skonsolidoval“.

Významným prostriedkom pôsobenia na verejnosť bola i strategická práca s obrazmi: zatiaľ čo obrazy komunistickej ideológie, chápané ako zbrane politického boja, sa mali v hojnej miere zviditeľňovať, všetky ostatné sa mali marginalizovať, prípadne eliminovať. Túto prax „Poučenie…“ v plnej miere legitimizovalo. Metódu socialistického realizmu vyhlásilo o dva roky neskôr plenárne zasadnutie ÚV KSČ za jediný správny tvorivý postup. Schválením danej ideologickej smernice – a hrozbou represívnych opatrení voči tvorcom, ktorí by sa diktátu noriem odmietli podriadiť - sa diskusia o možnostiach slobodnej tvorby v Československu definitívne skončila.

2. Vizuálny jazyk propagandy a cenzúry

V období normalizácie bola miera verejnej viditeľnosti obrazov priamo závislá od politického rozhodnutia o ich ideologickej vhodnosti alebo nevhodnosti. Pôsobila tu určitá, intuitívne zrejmá, neskôr aj explicitne formulovaná, stratégia legitímneho zobrazovania. Preto možno hovoriť o vizualite charakteristickej pre normalizáciu: o systéme legitímnych vizuálnych referencií daného obdobia, o jeho politicky determinovanom a inštitucionálne etablovanom vizuálnom „jazyku“.

Rekonštrukciu vizuality komunizmu mala v období normalizácie na starosti propaganda: jej cieľom bolo konštituovať súbor privilegovaných vizuálnych referencií, slúžiacich ako etalón pre hodnotenie reálne existujúcich obrazov, ktorý zároveň determinoval hranicu ich možnej verejnej použiteľnosti. Ako upozorňuje slovenský historik Ľubomír Lipták, v snahe napraviť „pošramotenú“ pozíciu u vrchnosti, propaganda obdobia normalizácie kládla dôraz na tvorbu, vystavovanie a šírenie významovo jednoznačných, nepolemických, najčastejšie symbolických reprezentácií. „Leninovia a Gottwaldovia začali zaľudňovať Slovensko práve v týchto rokoch. Či to bolo dané témou, úrovňou výtvarníkov alebo vyčerpaním nápadov, pomník v tom čase sa scvrkával často už iba do púheho symbolu - hviezdy, kosáka a kladiva; príslušné výročie, hrdinovia, udalosti sú ponechané iba na text. Niekde obrovské kamenné, kovové hviezdy a komunistické symboly stoja pred vstupom do miest, pri cestách „iba tak“; zaraďujú celé mesto, všetkých obyvateľov, okoloidúcich, tak ako predtým sakrálny symbol na krížnych cestách.“  Symbolické predmety tohto druhu presiakli doslova všade, keďže ich prítomnosť vo verejných priestoroch mala pripomínať suverenitu komunistického režimu. Obrazy a heslá propagandy boli strategicky umiestňované vo verejných budových, na nástenkách a stenách čakární, škôl, kín, kultúrnych domov, ba dokonca i vo výkladoch obchodov a na oknách bytov.

Na rozdiel od propagandy, úlohou cenzúry nebolo ukazovať, ale posudzovať a triediť existujúce obrazy: strážiť demarkačnú líniu medzi ideologicky vhodným a nevhodným obsahom a odstraňovať z obehu pochybné alebo inak nevhodné obrazy. Napriek nespochybniteľnej strategickej pozícii propagandy možno konštatovať, že v danom období pripadla dôležitejšia úloha práve cenzúre. Cieľom normalizačného režimu v Československu nebolo totiž vytvorenie vizuality komunizmu - tá už bola vytvorená. Hlavným cieľom bola kontrola nad spoločnosťou: komunistický režim si až do konca 80. rokov nárokoval absolútnu kontrolu všetkých sfér verejného života. Jednu z dôležitých funkcií tohto represívneho mechanizmu plnila inštitúcia cenzúry.

Stráženie hraníc vizuality komunizmu prebiehalo prostredníctvom kontroly spôsobov tvorby, vystavovania a publikovania obrazov: všadeprítomné komisie porovnávali jednotlivé diela so vzormi legitímnej kultúrnej produkcie pričom tie, ktoré posúdili ako ideologicky pochybné, od roku 1972 systematicky eliminovali.

3. Dva pohľady

Vďaka dôslednému uplatňovaniu propagandy a cenzúry sa normalizačnému režimu navonok podarilo dosiahnuť svoj cieľ: postupujúci spoločenský vývoj sa po roku 1968 „znormalizoval“ natoľko, že sa zdanlivo znehybnil. Napriek tomuto zdaniu bola však skutočnosť iná. Priebežne sa začali organizovať ilegálne skupiny občanov v rezistencii, ktoré sa pokúšali vytvárať paralelný priestor pre alternatívnu činnosť rôzneho druhu.

Vo vizuálnej oblasti polarita názorov viedla ku konfliktu dvoch protichodných zobrazovacích a interpretačných stratégií.

 

Výklady

Ľubo Stacho: Výklady, 1984-1989 (In: Hrabušický, A., Macek, V.: Slovenská fotografia 1925-2000. Bratislava, 2001).

Fotografi v rezistencii zámerne zavádzali inú stratégiu pohľadu než bolo oficiálne povolené, pričom koexistencia súperiacich pohľadov bola markantná hlavne v prípade profesionálnych dokumentárnych fotografov. Tvorbu reprezentantov oboch táborov možno v tejto perspektíve chápať ako politické gesto: hoci tvorili v rovnakom čase a rovnako si kládli za cieľ fotograficky dokumentovať obdobie normalizácie, ich pohľady na toto obdobie sa líšili mierou svojej konformnosti s modelovými obrazmi prezentovanými propagandou.

Mieru kompatibilnosti pohľadu fotografov socialistického realizmu s pohľadom normalizačnej propagandy, oficiálne prezentovaným v dobových propagandistických príručkách, možno ukázať na príklade porovnania nasledujúcich dvoch fotografií.

 

Človek a jeho istoty                    Dejiny slovenskej fotografie

                       

Prvá snímka (obrázok vľavo), pochádza z publikácie Človek a jeho istoty; druhá snímka (obrázok vpravo, Ivan Bogdan), pochádza zo súdobej reprezentačnej historiografickej publikácie Ľubomíra Hlaváča Dejiny slovenskej fotografie. Obaja fotografi zjavne dokumentujú tú istú problematiku a to isté historické obdobie. Na prvý pohľad nápadná podobnosť ich fotografických pohľadov svedčí o tom, že obrazy propagandy slúžili ako vzory pre tvorbu „umeleckých“ dokumentárnych fotografií socialistického realizmu, akou je i Bogdanova snímka usmievavého pekára.

Na rozdiel od Ivana Bogdana, fotograf Ján Rečo uprednostňuje kritický pohľad na oficiálne spracovanie tém socialistického realizmu.

 

obrazy zo života ľudí odkázaných na ústavy sociálnej starostlivosti                         klasická fotografia propagandy na rovnakú tému

 

Predstavuje obrazy zo života ľudí odkázaných na ústavy sociálnej starostlivosti (obrázok vľavo), kde v skutočnosti nevládne pohoda a optimizmus, ako sa snaží diváka presvedčiť klasická fotografia propagandy na rovnakú tému (obrázok vpravo), ale skôr osamelosť, bolesť a beznádej. V stratégii rezistenčného fotografického pohľadu je prítomná ambícia zobraziť životné podmienky inak, než predpisovala doktrína socialistického realizmu, ukázať rozpor medzi nadšeným tónom propagandy a trpkosťou každodenného života. Tento súboj prípustného a neprípustného pohľadu na stav spoločnosti okrem iného vysvetľuje, prečo sa Rečova snímka nedostala do výberu snímok, predstavujúcich fotografickú tvorbu obdobia normalizácie v Dejinách slovenskej fotografie, a prečo bola zaradená do dejín slovenskej fotografie až po roku 1989.

4. Rekonštrukcia

V súlade s politickými prioritami sa komunistický režim v období normalizácie snažil určité obrazy zviditeľniť, iné, naopak, zneviditeľňoval. Úspešnosť tohto politického podujatia mali v praxi garantovať inštitúcie propagandy a cenzúry: prvá mala vizualitu komunizmu utvárať a šíriť, druhá mala kontrolovať a chrániť jej „čistotu“ pred prípadnými prímesami a modifikáciami. V dôsledku vzájomného nastavenia týchto dvoch mechanizmov sa však vizualita obdobia normalizácie vyznačovala určitými zvláštnosťami. Jednak tým, že nebola pôvodná: v rovine vizuálneho bola normalizácia „rekonštrukciou“ modu vizuality komunizmu vytvorenej metódou socialistického realizmu, existujúceho v Československu pred rokom 1968. Navyše táto rekonštrukcia sa nemala realizovať nejakou modifikáciou či inováciou systému referencií, ale čo najdôslednejším návratom k jeho pôvodnej podobe.

Z týchto dôvodov možno napokon vizualitu normalizácie definovať ako vizuálny jazyk, ktorý  bol viac než propagandou utváraný cenzúrou. Represívna povaha cenzúry spôsobila ustrnutie „vizuálnych konvencií“ smerom k ich úplnemu vyprázdneniu. Všetky tie oficiálne manifestácie a heslá, pomníky a sochy, výstavy a publikácie, sa postupne stali kulisami, za ktorými prebiehal intenzívny boj autorov o získanie drobných výhod. Sila kontrolnej zložky spôsobila, že tvorbu nového nahradilo triedenie podľa starých kritérií: zdieľanie videnia bolo vecou už nie budovania, ale odstraňovania a opravovania, už nie konštrukcie, ale rekonštrukcie.

 

 

 
Navigácia stránky