Navigácia stránky


Skoč na:

Hlavné menu
Obsah

 

Hlavné menu


 
Navigácia stránky

Obsah


O jednej edícii filozofickej literatúry na Slovensku v rokoch 1966 – 1977.

Milan ZIGO

Medzi počiny, ktoré komplikujú zaužívaný obraz  ideovej monotónnosti a sterility reálneho socializmu v krajinách strednej a východnej Európy v štyridsaťročnom období  2. polovice 20. storočia, patrí iste aj prekvapivá skutočnosť, že na Slovensku sa v tomto období realizovali dva rozsiahle projekty vydávania filozofickej literatúry, a to vrátane takej, ktorá sa inde považovala za zakázanú. Navyše, uskutočnili sa napohľad bez vážnejších prekážok.

Potreba vydať aspoň najnevyhnutnejšie minimum významných filozofických textov sa zhodou okolností vynorila práve vtedy, keď historická situácia nebola pre takéto podujatie optimálna. Skôr naopak. Práve v priebehu päťdesiatych rokov došlo u nás k povýšeniu marxistickej filozofie na jedine vedeckú a tým – pre oficiálnu propagandu – aj jedine platnú, čiže všeobecne záväznú. Je síce pravda, že dogmatické uplatňovanie tohto názoru postupne slablo, ale uvedená téza ako rámcový princíp nebola odvolaná ani v časoch najväčšieho uvoľnenia.

Po druhej svetovej vojne sme na Slovensku, pokiaľ ide  o preklady svetovej filozofickej literatúry, začínali prakticky od nuly. Na rozdiel od Čiech na Slovensku vlastné preklady takmer nejestvovali. Potreba týchto prekladov sa stávala čoraz naliehavejšou a volali po nich najmä študenti a humanitne orientovaná inteligencia.  Tak sa začína v práve vznikajúcej vrstve profesionálnych filozofov rodiť idea diela, ktoré by aspoň sčasti vykrylo tento nedostatok a stalo sa východiskom pre budúcu sústavnú prácu v oblasti sprístupňovania filozofických diel. Vedúcou osobnosťou tohto pohybu sa stal akademik Igor Hrušovský, ktorý v rokoch 1962-1964 vypracoval projekt Antológie z diel filozofov. Tomuto projektu spočiatku prialo aj politické a ideologické uvoľňovanie stupňujúce sa v priebehu 60. rokov.  Hrušovský ako hlavný redaktor Antológie všetkým, čo na nej pracovali, zdôrazňoval, že túto príležitosť treba využiť.

Antológia bola koncipovaná ako súbor reprezentatívnych ukážok z diel  niektorých prominentných autorov jednotlivých historických období (od antiky do polovice 20. storočia). Výber diel sa riadil zásadou: radšej menej autorov, ale rozsiahlejšie ukážky. Tak každý zväzok formátu B5, v rozsahu 500 – 800 strán, obsahoval ukážky z diel približne desiatich filozofov.  Boli rozdelené do 10 zväzkov. Päť z nich bolo možné aj v čase ich vydania považovať za „ideologicky neproblematické“1.

Skôr než sa budeme venovať „problematickým“ zväzkom treba priznať, že úroveň prekladateľských výkonov je rôzna. Viaceré môžu byť predmetom oprávnenej kritiky. Čo je však pri posudzovaní týchto prekladov rozhodujúcejšie, je vtedajšia úroveň nášho filozofického myslenia a s tým súvisiaci stav našej filozofickej terminológie. Z historického hľadiska jedným z vedľajších (ale významných) prínosov Antológie  je aj veľký vklad do dodnes nezavŕšeného vypracúvania tejto terminológie.

Prvú skupinu „problematických“ kníh tvoria tri zväzky prinášajúce výber textov z diel filozofov, nazývaných vtedy ako celok „buržoáznymi“. Ide o mysliteľov 19. a 20. storočia (zhruba do 60. rokov 20. storočia). Ako prvý z týchto zväzkov vyšiel v roku 1967 titul - Pozitivizmus, voluntarizmus, novokantovstvo (ved. red.: Igor Hrušovský, Milan Zigo). Podľa môjho odhadu sa na ňom začalo pracovať v roku 1965, kedy situácia ešte nebola natoľko uvoľnená, ako v roku jeho vydania. Z hľadiska vtedajšej oficiálnej ideologicko–politickej línie tento zväzok rozhodne nebol bezproblémový. Veď všetci autori - napr. Auguste Comte, Arthur Schopenhauer, Wilhelm Dilthey -  patrili do kategórie „buržoáznych“ filozofov, ktorí boli poväčšine známi z negatívnej marxistickej kritiky. Pre časť laickej verejnosti mohlo byť zvláštne a pre strážcov ideologickej čistoty priam poburujúce, že sa ich texty objavujú rovnako oficiálne ako trebárs texty Giordana Bruna (vo 4. zväzku), či francúzskych materialistov (v 5. zväzku). Závažnejšie však bolo, že sa tu publikovali texty dvoch autorov  od r. 1948 výslovne tabuizovaných. Je tu takmer 50–stránková ukážka z diela Ernsta Macha, ktorého filozofiu ostro kritizoval Lenin, takže termíny „machizmus“, či „machista“ zneli dogmatikom priam ako denunciácia. A je tu  ešte rozsiahlejšia (60 – stránková) ukážka z diela Friedricha Nietzscheho, o ktorom sa hovorilo iba odmietavo prinajmenšom z troch dôvodov: pre voluntaristickú, elitársku a antisocialistickú povahu jeho filozofie a zároveň pre jeho údajnú posmrtnú „kolaboráciu“ s hitlerovským nacizmom. Text publikovaný v Antológii bol prvým normálne publikovaným textom Nietzscheho na Slovensku (a pravdepodobne i v Československu) od r. 1948. O necelý rok, v júni 1968, vychádza zväzok venovaný scientistickej a teda najmä novopozitivistickej filozofii 20. storočia (ved. red.: Ján Bodnár). Vzhľadom na povahu tejto filozofie, sociálno – politické problémy ostávali v úzadí a teda texty bezprostredne neprovokovali. Ak si však uvedomíme veľmi kritický až odmietavý postoj dogmatických ideológov marxizmu-leninizmu voči pozitivizmu všeobecne a novopozitivizmu osobitne, rozsiahle výňatky z diel Moritza Schlicka, Rudolfa Carnapa či Bertranda Russela a publikovanie (mierne skráteného) Logicko – filozofického traktátu od Ludwiga Wittgensteina, bolo z ich hľadiska nepochybne opovážlivosťou. Treba  ešte pripomenúť, že na koncipovaní tohto zväzku mali veľký podiel aj kolegovia logici: Augustín Riška a Pavel Cmorej.

Korunu vydávaniu ukážok z diel autorov „súčasnej buržoáznej filozofie“ nasadil 8. zväzok pod názvom Pragmatizmus, realizmus, fenomenológia a existencializmus. Vyšiel v septembri 1969 a editoval ho Ján Bodnár. Zaujímavosťou je, že medzi zostavovateľmi je aj Ján Patočka, jediný Čech v celom editorskom súbore Antológie (do zväzku preložil Husserlove texty, ktoré vyšli v poslovenčenej podobe). Zväzok vyšiel naozaj „v hodine dvanástej“. Hoci do prijatia východiskového dokumentu ÚV KSČ (Poučenie z krízového vývoja...,  december 1970) chýbalo ešte čosi vyše roka, mnohí bystrozrakí aparátnici ho už anticipovali a riadili sa ním. Ťažko predpokladať, že pri mimoriadne zlej povesti pragmatizmu (William James), fenomenológie (Edmund Husserl, Martin Heidegger) a existencializmu (Karl Jaspers) a najmä ich významnom zástoji v tzv. revizionistických koncepciách by boli prehliadli a pardonovali takéto dielo, zohľadniac jeho čisto akademické ciele. Osobne si vysvetľujem skutočnosť, že ani tento zväzok nenarazil (a neznamenal koniec celého projektu Antológie) tým, že vzhľadom na vtedajšie vážne aktuálne spoločenské problémy bezprostredný účinok tohto zväzku zanikol vo virvare diania. (A to aj vďaka náročnej akademickej dikcii väčšiny textov.)

Ostali nám ešte dva „problematické“ zväzky. Jedným z nich je zväzok Patristika a scholastika, ktorý vyšiel ako predposledný v roku 1975 vo vedeckej redakcii Igora Hrušovského a Jaroslava Martinku. Hrušovského úvodná štúdia k zväzku je napísaná vo výrazne objektivistickom duchu: dáva do súvislosti vznik a vývin kresťanského myslenia s rozpadom otrokárstva a nástupom feudalizmu v Európe s jeho ďalším rozvojom až po hranice renesancie. Vyhýba sa hodnoteniam kresťanstva i cirkvi a sústreďuje sa najmä na mysliteľov, ktorých texty tento zväzok prináša. Sú to Aurelius Augustinus, Anzelm Canterburský, Pierre Abélard, Tomáš Akvinský, Roger Bacon, Juns Duns Scotus a William Occam. Osobitosťou zväzku, ktorú si málokto povšimne je, že ako v jedinom v ňom nie sú uvedení prekladatelia. Bolo to pravdepodobne opatrenie, ako ich uchrániť pred prípadnými nepríjemnosťami.

Čo všetko musel podniknúť Hrušovský ako hlavný redaktor Antológie pre vydanie tohto zväzku neviem, viem však, že právom mohol v Doslove k Antológii potvrdiť to, čo prisľúbil na úvod: „Osnovateľom a realizátorom Antológie z diel filozofov, ako o tom svedčia jednotlivé zväzky, veľmi záležalo na nezúženom a diferencovanom pohľade na celé dejiny filozofie“.     

A sme pri poslednom. Napodiv je ním zväzok venovaný výberu z marxistickej filozofie. Ten vyšiel v roku 1977 pod názvom Marxisticko – leninská filozofia (ved. red.: Ladislav Holata). Už pri celkovom koncipovaní Antológie bolo rozhodnuté, že vyjde ako posledný. Malo sa  tým zvýrazniť, že táto filozofia je vyvrcholením dovtedajšieho filozofického myslenia a nikto z tých, čo Antológiu pripravovali,  proti tomuto gestu nenamietal. Napokon všetci sme sa, viac alebo menej, k tejto filozofii hlásili. Všetkým nám bolo jasné, že zväzok zrejme nebude môcť zahŕňať ukážky zo západného marxizmu (typu frankfurtskej školy a pod.), ale mlčky sme predpokladali, že prinesie ukážky napr. z ranej sovietskej (pred dogmatickej) marxistickej filozofie alebo ďalšie (napr. niečo z nedogmatických prác od György Lukácsa).   Problémy s týmto zväzkom sa začali prejavovať od samého začiatku normalizácie, kedy sa otázka jeho prípravy zhodou okolností dostala na rad. Začalo sa uvažovať o tom, čie texty by sa v ňom mali prezentovať. Táto otázka rýchlo prerastala v inú: čie texty sa v ňom môžu prezentovať. Tak zatiaľ čo v rokoch 1970 – 72 vyšli bez ťažkostí tri zväzky z predmarxistickej filozofie a v tichosti aj práve popísaný ďalší - scholastický - zväzok (1975), vedecký redaktor marxistického zväzku Ladislav Holata (vtedy už šéfredaktor nakladateľstva Pravda) viedol vážne a preňho i nebezpečné diskusie o konečnej podobe jeho obsahu. A tak sa rodí ďalšia absurdita normalizácie: z celej Antológie na ňu doplatil najmä záverečný zväzok, venovaný marxisticko-leninskej filozofii. Hoci predtým „prešiel“ Ernst Mach i Friedrich Nietzsche, novopozitivisti i Martin Heidegger, ba dokonca v piatom roku normalizácie i otcovia Cirkvi, v tomto zväzku napokon nemohol prejsť nikto okrem Karla Marxa, Friedricha Engelsa a Vladimira I. Lenina a už ním „ratifikovaného“ Franza Mehringa a Gregorija V. Plechanova. Vedúci redaktor zväzku do omrzenia navrhoval aspoň Antonia Gramsciho. Márne. Tak jediná stopa po nedávnom uvoľnení je vo zväzku pomerne slušné zastúpenie textov „mladého Marxa“ a úvodná štúdia vedeckého redaktora, z ktorej sa dá vytušiť, že v pôvodnej podobe bola pripravená pre inak koncipovaný zväzok.

V relatívne krátkom odstupe som sa minimálne dvakrát zmienil o vydavateľstve Pravda, teda oficiálnom straníckom zariadení, ktoré Antológiu vydávalo. To, že aktivita editorov Antológie mohla byť v čase normalizácie úspešná, bolo v podstatnej miere dôsledkom toho, že sa diala na výsostne straníckej pôde, teda na pôde nakladateľstva ÚV KSS. Je absurdné si predstaviť, že by ju mohlo vyvinúť ktorékoľvek iné vydavateľstvo. (Dalo by sa to dokumentovať ťažkosťami či úplným nezdarom pokusov  vydať  „problematické“ texty v iných vydavateľstvách.) Pri všetkej úcte, bystrozrak hlavného redaktora Antológie Igora Hrušovského nesiahal tak ďaleko, aby v roku 1963 či 1964, keď dohováral zmluvu na toto dielo, predvídal všetko, čo príde a „rafinovane“ si vybral práve vydavateľstvo ÚV KSS. Realita bola, zrejme, oveľa prostejšia. Pravda totiž už predtým vydala niekoľko textov z dejín filozofie a mohla stavať na akej - takej tradícii prekladania diel klasikov marxizmu, vrátane ich filozofických spisov. Vďaka tomu sa v Pravde sformoval na Slovensku najskúsenejší kolektív prekladateľských redaktorov (či skôr redaktoriek) filozofickej literatúry.

Čitateľ tohto textu by sa samozrejme rád dozvedel aj čosi o tom, ako to fungovalo za hranicami nakladateľstva smerom k politickým orgánom. Tu však nemôžem slúžiť, pretože tak ďaleko (vysoko) som nedovidel, ani som po tom netúžil. Musím však s vďačnosťou spomenúť vedúcich pracovníkov filozofickej redakcie a nakladateľstva Pravda ( Jozef Gregor, Klára Košková a neskôr Eugen Hanisko a Ladislav Holata), ktorí niesli bezprostrednú politickú zodpovednosť. Ich úlohou bolo zdôvodňovať zaradenie kníh, o ktorých tu bola reč, do edičných plánov, presviedčať politických pracovníkov, predovšetkým Ideologické oddelenie ÚV KSS o potrebe týchto titulov, reagovať na kritické alebo iné výhrady „z vyšších miest“ atď. Je potrebné priznať, že bez nich by sa tento projekt nikdy neuskutočnil. Navyše o tom, že vo filozofickej redakcii Pravdy prevládala napriek rôznym obavám aj v prvej polovici 70. rokov (teda v čase najtuhšej normalizácie) pracovná atmosféra, najlepšie svedčí skutočnosť, že ešte pred vydaním dvoch posledných zväzkov dozrela – a to do realizačného štádia – myšlienka pokračovať bez prerušenia vo vydávaní filozofického dedičstva, a to ešte v širšom zábere. Začala sa realizovať edícia  Filozofických odkazov. Vyšli v nej aj niektoré významné  diela západnej filozofie (napr. Michel Foucault, Ludwig Wittgenstein, Thomas Kuhn a iní). Prvý zväzok tejto edície vyšiel v roku 1973 a posledný, bezmála päťdesiaty, v roku 1990. Ale to je už iná história.

 

1) Ako prvý – už v roku 1966 – vyšiel zväzok Humanizmus a renesancia (vedecký redaktor Ján Kocka).  Vydanie tohto zväzku povzbudilo a motivovalo ostatných, vďaka čomu vychádza v roku 1967 Novoveká empirická a osvietenská filozofia (ved. red.: Teodor Műnz). V roku 1970 vychádza Novoveká racionalistická filozofia (ved. red.: Elena Várossová). A nakoniec v roku 1970 a 1972 sa objavujú posledné „neproblematické“ zväzky venované antickej filozofii: Predsokratici a Platón a Od Aristotela po Plotina (oba vo vedeckej redakcii Jaroslava Martinku).

 

 
Navigácia stránky