Navigácia stránky


Skoč na:

Hlavné menu
Obsah

 

Hlavné menu


 
Navigácia stránky

Obsah


O čom som rozmýšľal v šesťdesiatych rokoch?

Miroslav Kusý

Historici najlepšie vedia, aké ošemetné je škatuľkovať dejinné obdobia do dekád či storočí kalendára. V duchu tejto skepsy musíme pristupovať aj k pojmu „šesťdesiate roky“ minulého storočia. Pokiaľ nám nejde len o chronológiu určitého kalendárneho výseku našich dejín, ktorá začína rokom 1960 a končí rokom 1969, a hľadáme kultúrno-politický „leitmotív“ týchto šesťdesiatych rokov u nás, ich spoločenský zmysel, dominuje im jednoznačne Pražská jar, rok 1968.

V tomto zmysle šesťdesiate roky ako príprava na Pražskú jar začínajú vlastne až rokmi 1962-63, teda nástupom reformného procesu, podnieteného obnoveným Chruščovovým útokom na stalinský kult z konca roku 1961 na XXII. zjazde KSSZ. Až vtedy Gottwaldovo mauzóleum  zrušili a jeho múmiu spálili, vyhodili do vzduchu obrovskú Stalinovu sochu, dominujúcu Prahe, odvolali z funkcií prominentných stalinistov Karla Bacílka a Viliama Širokého, zriadili Kolderovu komisiu na prešetrenie politických procesov a prvým tajomníkom ÚV KSS sa stal Alexander Dubček.

V šesťdesiatom treťom som mal 32 rokov a s odstupom 9 rokov po absolvovaní štúdia filozofie na Karlovej univerzite v Prahe (1954) som už bol docentom filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Prednášal som „Úvod do filozofie“ a kurz gnozeológie a dovtedy mi už vyšlo pár publikácií, statí a článkov tohto zamerania. Práve v šesťdesiatom treťom však u mňa nastáva obrat a začínam sa venovať aj politickej publicistike, najprv v podobe filozofického prístupu k aktuálnym otázkam dňa. Pravdaže, bol to prístup marxistický, lebo iný sme vtedy nepoznali a boli to diskusie, v médiách často iniciované a organizované aj priamo orgánmi KSČ/KSS. Ak teda budem hovoriť o tom, ako a o čom som v tejto rovine rozmýšľal a písal v uvedenom období, nepôjde len o môj čisto subjektívny výber tém. Mal by to byť aj istý obraz doby.

Keď som si sumarizoval a kategorizoval politické témy, do diskusie o ktorých som sa v tom období zapojil, vyšlo mi päť ich základných skupín: 1. riadenie socialistickej spoločnosti, 2. ideológia a politika, 3. obroda marxizmu, 4. socialistická byrokracia, 5. skladanie účtov v politike. V nasledujúcom texte sa budem venovať trom z nich.

Riadenie socialistickej spoločnosti

Vtedy aktuálna kritika kultu osobnosti bola hlavne kritikou svojvôle diktátora a jeho kamarily, teda kritikou despotického a voluntaristického riadenia spoločnosti. Obroda socializmu mala preto začať jeho zásadnou reformou, obratom k „vedeckému riadeniu spoločnosti“. O tom, čo to znamená, sme však mali len hmlisté predstavy. Na túto tému sa v našich médiách diskutovalo mnoho rokov.

Vo svojom prvom príspevku do tejto diskusie („Jednota teórie a praxe v riadení spoločnosti“, „Pravda“, 21.3.1963) som zdôraznil okolnosť, že

„kult osobnosti nebol len akousi nezdravou apoteózou jednotlivca, ktorá odporuje marxistickej ideológii. Predstavoval predovšetkým určitú deformáciu systému riadenia socialistickej spoločnosti, alebo dokonca sám sa do určitej miery stal chybným systémom jej riadenia.“

Proti zjednodušenej predstave, že k novému spôsobu riadenia stačí osvojiť si pár marxistických poučiek, bolo treba varovať:

„Vedecké riadenie v tomto zmysle znamená nielen dôsledné uplatňovanie zdôvodnených a overených poznatkov všetkých základných vedeckých disciplín, predovšetkým spoločenských, ale znamená aj vytváranie novej, prakticky zameranej syntézy týchto rôznorodých poznatkov, vytváranie nových medziodvetví a medzidisciplín, ktoré budú bezprostrednejšie späté s vlastnými otázkami riadenia v tej či onej spoločenskej oblasti. A znamená predovšetkým nové, vyššie nároky na všetky spoločenské teoretické odbory, ich tvorivé rozvinutie v špecializovaných konkrétnych smeroch.“

Bol to odkaz na politickú vedu, „politológiu“, ktorá sa vtedy u nás ešte nesmela takto pomenovať.

Vtedy nastoľovanú požiadavku na participáciu občana na správe vecí verejných (ktorá sa samozrejme za socializmu nikdy nerealizovala) som sa snažil uzemniť v článku „O riadení spoločnosti“ („Pravda“, 18. 5. 1963) takto:

„Moja spoluúčasť na riadení je len vtedy užitočná, keď mám o veci aj určité základné vedomosti. A takéto vedomosti sa nijako nedajú nahradiť ‚citom‘, ‚svedomím‘, ‚dobrou vôľou‘ a podobne.“ Bolo to v období, keď ešte trvala éra tzv. robotníckych riaditeľov a iných riadiacich kádrov vyberaných predovšetkým podľa princípu triednej uvedomelosti. A v tomto zmysle som sa pokúsil interpretovať aj známu marxistickými ideológmi často omieľanú myšlienku: „Lenin nemohol povedať: Každá kuchárka dnes už naozaj vládne. On jej dal historickú úlohu: musí sa to naučiť.“

Na vine nebol len kult osobnosti.

„Príliš sme sa spoliehali na to, že ľudia, ktorí rozhodujú o veciach, sú oddaní socializmu, že majú triedny inštinkt a životné skúsenosti, že to myslia dobre. Takýto jednostranný prístup k otázkam riadenia potom viedol k povrchnému prakticizmu, pri ktorom sa teoretická znalosť problematiky podceňovala a teoretická príprava jej riešenia sa zanedbávala [...] V takomto riadení sa teda často prejavovala črta živelnosti, črta improvizácie a pokusníctva, pri ktorej sa uvažuje asi takto: urobme to a nechajme sa prekvapiť, ako to nakoniec dopadne!“ („Vedecké riadenie spoločnosti“, „PaS“ 22/65)

Poučné bolo sledovať, ako sa tento problém prejavoval v ekonomickej rovine.

„V diskusiách o deformáciách politiky strany a socialistického štátu v období kultu osobnosti sa stretávame s dvojakými názormi, z ktorých každý má svoju logiku a pritom si na prvý pohľad navzájom protirečia. Prvý z nich hovorí: tieto deformácie boli subjektivistickej povahy, t.j. politika tu často nebrala do úvahy objektívne – predovšetkým hospodárske – možnosti a predpoklady a vychádzala predovšetkým zo subjektivistických úmyslov, želaní, z voluntaristicky stanovených cieľov. Ak sa má teda politika zvedečtiť a desubjektivizovať, treba ju predovšetkým postaviť na pevné ekonomické základy. Ak doteraz politika vládla ekonomike, odteraz to musí byť naopak: ekonomika musí vládnuť politike! To je vraj základný predpoklad objektívnej materialistickej politiky.

Druhý názor vychádza z iných premís, a preto dochádza aj k iným záverom. Deformácie politiky boli predovšetkým objektivistickej povahy; politika obdobia kultu osobnosti sa predsa vyznačovala práve tým, že ignorovala subjektívny, ľudský moment spoločenských vzťahov, že osobné túžby a želania, potreby a ciele jednotlivcov jednostranne prehliadala pod zámienkou uspokojovania vyšších, celospoločenských záujmov. Človek ako jednotlivec, ako subjekt sa tu bral do úvahy len v zmysle súčiastky spoločenského organizmu; všetko sa tu obetovalo objektívnej (a to predovšetkým hospodárskej) výstavbe socializmu. [...] Vedeckosť politiky je nezlučiteľná s voluntarizmom subjektívnych želaní a dobrých úmyslov. Vedeckosť politiky je však rovnako nezlučiteľná aj s fatalistickou predstavou živelnej samoregulácie politiky podľa objektívnych zákonitostí prebiehajúcich ekonomických procesov. To, že politika je koncentrovaným výrazom ekonomiky, totiž vôbec neznamená nejaký mechanický kauzálny vzťah, v ktorom by ekonomika bola jednoducho príčinou a politika jednoducho účinkom.“ („Politika a ekonomika“, „Predvoj“ 22/65).

A napokon, bola tu citlivá a tabuizovaná otázka vedúcej úlohy komunistickej strany pri riadení socialistickej spoločnosti za nových podmienok. Možnosť jej zrušenia vtedy ešte do úvahy neprichádzala. Mohla sa len opatrne „reformovať“. Predstavoval som si to asi takto:

„1. Vedúca úloha strany nespočíva v tom, že by strana na seba strhla moc [...], nie je mocenskou, ale predovšetkým politicko-ideovou záležitosťou. 2. [...] Vedúca úloha strany nevychádza z ľubovôle jej vodcov, ale z vedeckého poznania skutočnosti. 3. [...] Vedúca úloha strany sa prakticky začína uplatňovať až tam, kde sa strane podarí presvedčiť masy o správnosti svojich koncepcií [...] Nie je v mocenskom nátlaku na masy, ale v politickej práci s masami. 4. [...] Jej nositeľmi sú predovšetkým tí členovia strany, ktorí stoja na vedúcich miestach v hospodárskom a štátnom organizme spoločenského života. Vedúca úloha strany nie je vo vláde strany, ale v dôvere más k členom strany na vedúcich miestach. 5. Ak má strana dovádzať svoju úlohu až do konca, t.j. až k realizácii svojich koncepcií, musí sa podstatnou mierou zúčastňovať práve na kontrole tejto realizácie. Vedúca úloha strany nie je vo výkone moci, ale v kontrole moci.“

Z týchto utopických požiadaviek mi vyplynulo, že „rast kontroly moci stranou totiž nevyhnutne musí znamenať aj spätný proces, t.j. rast kontroly strany verejnosťou, masami. [...] Rast kontroly moci stranou musí nevyhnutne viesť aj k rastu vnútrostraníckej demokracie, t.j. k rastu vzájomnej vnútrostraníckej kontroly všetkých členov strany. [...] Kontrola stranou, kontrola strany a kontrola v strane je trojjediná dialektická väzba: porušenie jednej z týchto stránok vedie k poruchám v celom systéme kontroly i systéme záruk.“ („Strana v riadení spoločnosti“, „Predvoj“ 7-8/66)

Ideológia a politika

Chceli sme marxizmus oslobodiť od podriadenej, apologetickej úlohy voči politike Komunistickej strany a postaviť ho na vedecké základy. Vedeli sme, že narazíme na tvrdý odpor a naivne sme dúfali, že to dokážeme vyargumentovať.

„Termín vedecká apologetika je už sám osebe contradictio in adiecto. Apologetický prístup k veci je totiž aprioristický, predpojatý, jeho úlohou je len dodať k daným záverom argumenty, zatiaľ čo vedecký prístup k veci musí byť práve opačný. Veda nemôže byť apologetická, apologetika nemôže byť vedecká [...] Funkciou marxistickej ideológie je budovať vedecké predpoklady, teoretické východiská politiky robotníckej triedy a socialistickej spoločnosti. Namiesto toho, aby dodatočne zdôvodňovala politiku, tvorí jej teoretický základ, na ktorom sa táto politika buduje [...] Vedecká politika nachádza vo vedeckej ideológii nielen teoretické východisko, ale i teoretickú, vedecky nepredpojatú previerku, rozbor a hodnotenie, čo sú ciele, ktoré sa principiálne rozchádzajú s apologetickým prístupom k veci. Pravda, to neznamená, že by v socialistickej spoločnosti nebolo tiež potrebné zdôvodňovať a vysvetľovať politiku strany a vlády, podnecovať ľudí k ich správnemu prijímaniu a k ich realizácii. Plnenie týchto veľmi dôležitých úloh, ktoré sú voči politike skutočne dodatočné, ktoré skutočne vychádzajú z už danej politiky, zabezpečuje propaganda a agitácia. “ („Ideológia a politika“, „Predvoj“ 10/65)

Toto rozlíšenie totiž komunistickí funkcionári tých čias radi ignorovali a zo všetkých, čo pracovali v oblasti spoločenských vied, sa snažili urobiť svojich poskokov – propagandistov a agitátorov.

Pokiaľ ide o marxistickú filozofiu, nárokovali si v tomto období jej progresívni predstavitelia nielen právo na rozvoj nových filozofických disciplín (vtedy sa už u nás začalo hovoriť o filozofii človeka, či o filozofii politiky), ale aj právo na to, čo sa označuje ako základný filozofický výskum.

Marxistická filozofia vo svojej dogmatickej podobe hovorila o svojej úzkej spätosti s politickou praxou. V skutočnosti však „filozofická teória bola ľahostajná voči politickej praxi, pretože dostala podobu univerzálnych schém (štyri črty dialektiky, tri črty materializmu), ktoré sa dali aplikovať na akúkoľvek praktickú činnosť v jednej a tej istej nezmenenej podobe: daná konkrétna prax ju teda nezaujímala, nijako sa jej nedotýkala. [...] Nejde teda o aplikáciu hotových noriem, poučiek v praktickej činnosti a úloha filozofie už nespočíva v hľadaní takých univerzálnych inštrukcií, ktoré by boli priamo aplikovateľné na ktorýkoľvek jednotlivý prípad každodennej praxe. Ale namiesto normatívnej aplikácie ide dnes o metodologickú aplikáciu, namiesto ‚vnášania‘ filozofie do politiky (a naopak) ide o uplatňovanie adekvátnej metódy filozofického prístupu k analýze politického diania. [...] Pri normatívnej aplikácii možno veľkoryso prehliadnuť detaily, stačí vystihnúť všeobecnú stránku predmetu a porovnať ju so všeobecnou normou. Bolo to jednoduché a pohodlné, pretože takýto filozofický prístup k veci si veľmi ľahko osvojil ktokoľvek na základe elementárneho brožúrkového školenia [...] Lenže tento návod, ako sa stať rýchlo a lacno bez zvláštnej myšlienkovej námahy (kvázi)marxistickým filozofom, má aj svoje základné slabiny: vedie k žalostným výsledkom, pokiaľ ide o predmet danej filozofickej aplikácie, ako aj pokiaľ ide o výsledný filozofický obsah tej ktorej aplikácie. Veď aký teoretický a praktický význam má zistenie, že krava okrem iného dojí aj podľa druhého zákona dialektiky? Ak je teda princípom normatívnej aplikácie podriadenie, prispôsobenie predmetu norme, princíp metodologickej aplikácie je úplne opačný: metóda sa musí bezvýhradne podriadiť, prispôsobiť predmetu svojej aplikácie. Nerobí sa to však preto, aby sa dospelo k banálnemu konštatovaniu predchádzajúceho typu, ale preto, aby sa pomocou filozofickej metódy preniklo do podstaty daného predmetu. Predmet aplikácie sa takto mení na predmet skúmania, aplikovaná metóda vystupuje len ako prostriedok jeho filozofickej analýzy. Sprofanovaná metóda aplikácie sa takto mení na aplikáciu metódy.“ („Filozofia a politika“, „KŽ“ 50/64)

Skladanie účtov v politike

Článok „Demokracia a zodpovednosť“ („PaS“ 1/64) hovorí o nevyhnutnosti verejného skladania účtov z výkonu funkcie pri správe vecí verejných.

„Na tieto formy priamej zodpovednosti sa v období kultu osobnosti často zabúdalo, dostávali sa do pozadia, alebo sa im dávala len veľmi formálna náplň. Predstaviteľ orgánu (od najnižších až po najvyššie) prichádzal často pred občanov len s proklamáciami, aby naniesol úlohy a vytýčil líniu, aby povzbudil masy a zapálil ich pre vec. Pravda, aj to býva niekedy potrebné, ale to nie je ešte nijaké zodpovedanie sa. Zodpovedať sa znamená skladať účty zo svojej činnosti, a to sa pri podobnom prístupe k ľuďom už nepovažovalo za potrebné. Naopak, mnohokrát sa v tom videlo nielen čosi zbytočné, ale dokonca aj škodlivé [...] A ten, kto podobné skladanie účtov považoval za škodlivé, priamo budoval systém kultu osobnosti. Hovoril, že to škodí autorite daného orgánu a jeho predstaviteľa, že problémy a ich riešenie, kritika a sebakritika má prebiehať len v rámci toho či oného orgánu a pred ľud sa má predstupovať s hotovou vecou. Predstaviteľ orgánu mal byť pre ľud vždy ideálnym človekom, neomylným a vševediacim géniom – a to dotiaľ, dokiaľ bol vo funkcii. [...] Ak však niekedy veci došli tak ďaleko, že takýto funkcionár, predstaviteľ orgánu musel byť odvolaný a jeho odvolanie bolo zverejnené a zdôvodnené, prostý občan sa právom pýtal: „Ako to, že človek, ktorého mi vždy predstavovali ako vzor, ktorý bol vždy bez chyby a ktorého som si preto doteraz bezvýhradne vážil, má byť naraz neschopný, nespoľahlivý a podobne?“ A takáto reakcia končila skeptickým povzdychnutím o tom, že politika je „panské huncútstvo“.

Takto diskusia prechádzala od otázok mechanizmov riadenia spoločnosti k otázkam osobnej zodpovednosti za účasť každého jednotlivca na ňom.

„Zodpovedať sa pred ľudom a preverovať správnosť svojej činnosti neznamená pre revolučného politika bezducho preberať každú náladu, ktorá sa môže vyskytnúť u ľudových más; neznamená servilnosť voči podobným náladám a často i pochybeným názorom, ale trpezlivé vysvetľovanie línie, o ktorej je revolučný politik presvedčený, že je správna, znamená nepretržité získavanie ľudu pre túto správnu líniu. A znamená aj opravy a modifikácie pri realizácii tejto línie na základe konfrontácie s názormi a stanoviskami ľudových más.“ To už bol citát z článku „Čím sa platí za dôveru ľudu?“ („Pravda“, 4.12.1963), kde ďalej konštatujem, že

„dôvera ľudu nie je ako zlatá reťaz s insígniami moci, ktorú by masy raz navždy zavesili svojmu predstaviteľovi na krk. Dôvera ľudu je vzácny produkt vzájomného vzťahu medzi masami a ich zástupcami, vzťahu, ktorý sa musí neustále udržiavať pri živote, neustále obnovovať v každom novom období a každým novým dňom. [...] Je to vzťah, v ktorom sa za dôveru platí bezprostredným a permanentným zodpovedaním sa priamo ľudu.“ Nestačí sa teda odvolávať na akúsi abstraktnú dôveru voči nášmu zriadeniu, či na triedne podmienenú dôveru voči veci socializmu. „Tu však ide aj o konkrétnu, subjektívne zacielenú dôveru voči osobám a osobnostiam, ktoré ľud v tomto zriadení postavil na vedúce miesta.“

V ďalšom článku („Potrebuje socializmus osobnosti?“) dôvodím, že boj proti kultu osobnosti nesmie znamenať negativistický postoj k osobnostiam v politike vôbec.

„Politické osobnosti práve ako osobnosti nemožno ustanoviť, dosadiť, alebo menovať: Politik, politický pracovník musí byť spoločnosťou uznaný ako osobnosť. Miesto, funkcia, postavenie samo osebe ešte netvorí osobnosť. [...] Politický pracovník sa však stáva takouto osobnosťou len prostredníctvom svojho styku s ľuďmi, svojho vzťahu k ľuďom, kde hrajú rozhodujúcu úlohu práve jeho individuálne povahové rysy, celý komplex jeho mravných kvalít. Spoločnosť, ktorá vyzdvihla a uznáva určitú politickú osobnosť, mimoriadne prísne posudzuje práve jej morálny profil a konfrontuje ho so svojimi mravnými predstavami.“

Keď to po sebe čítam dnes, sú to akoby abstraktné úvahy a znie to občas ako banality. V dobovom kontexte boli takéto abstraktné úvahy narážkami na domáce pomery, ktoré nebolo možné priamo kritizovať a banálne pravdy si musel čitateľ sám konfrontovať s realitou, ktorá im navidomoči odporovala. Bolo to obdobie vlády mimoriadne neobľúbeného prvého tajomníka ÚV KSČ, Antonína Novotného, ktorý bol v novembri 1964 znovuzvolený za prezidenta ČSSR. Napriek vonkajším prejavom búrania kultu osobnosti prevažovali v jeho vedení starí komunistickí konzervatívci dogmatického razenia a verejná diskusia zameraná proti kultu osobnosti, musela nevyhnutne naraziť aj na bariéry, ktoré jej kládla do cesty táto stará garda.

Začiatkom decembra 1967 ma v mene A. Dubčeka oslovil jeho osobný sekretár a môj bývalý spolužiak zo štúdia v Prahe (Oldřich Jaroš), aby som v duchu svojich dovtedajších článkov podporil práve prebiehajúce Dubčekovo ťaženie proti Antonínovi Novotnému. Urobil som to rád a článok „Popularita v politike“ vyšiel v bratislavskej „Pravde“ 16. 12. 1967. Pravda že, Novotného nebolo možné v takomto kritickom kontexte verejne menovať, to si mohol dovoliť iba vysoký stranícky funkcionár (Dubček) na prísne uzatvorenom straníckom fóre. Vtedy sme však vedeli čítať medzi riadkami a každý čitateľ novín ľahko identifikoval, o kom je reč.

„Neobľúbený, nepopulárny politik je samou podstatou svojej činnosti zlým politikom, pretože nemá to, na čom socialistický politik môže jedine stavať: dôveru ľudu k sebe, k svojej činnosti [...] Socialistický politik má nielen právo usilovať sa o svoju popularitu, ale je to priamo jeho politickou povinnosťou. Nemôže sa skrývať za stranu, za vládu, za orgán, nemôže vystupovať ako ich ‚skromný‘ pasívny služobník, ktorý plní len ‚príkazy zhora‘. Kto takto vystupuje, nie je politik, ale úradník – a aj to úradník toho najhoršieho zrna [...] Úradník je jednoducho menovaný do svojej funkcie, a preto za plnenie daných úloh zodpovedá výlučne orgánu; za samotné úlohy, a teda aj za úradníka, ktorý ich plní, preberá voči verejnosti zodpovednosť orgán. Politik je do svojej funkcie demokraticky volený a preto za plnenie daných úloh nezodpovedá len – a ani nie predovšetkým – orgánu; zodpovedá za ne ako politická osobnosť predovšetkým všetkým tým, ktorí ho do funkcie zvolili (či už priamo alebo sprostredkovane), ktorí mu prejavili svoju dôveru. Berie zodpovednosť sám za seba; plnenie uloženej úlohy je preň osobným rizikom, ktoré nemôže preniesť na nikoho iného. Vo svojom vzťahu k verejnosti sa nemá na nikoho vyhovoriť a ani nemá právo sa na nikoho vyhovárať: Všetko, čo robí, robí koniec koncov vo svojom mene. V tomto zmysle sa skutočný, čestný socialistický politik vlastne ani nesmie dostať pred alternatívu [...]: má byť moja politická činnosť populárna alebo zásadová? Úsilie o politickú popularitu bez zásadovosti, bez vlastnej cieľavedomej politickej línie, bez programu, je primitívny politický karierizmus, je utilitaristické politikárčenie. Avšak práve tak aj úsilie o zásadovosť bez popularity, o ‚presadzovanie‘ línie, uznesení, stanovísk bez získania podpory a bez ohľadu na súhlas či nesúhlas ľudí, voči ktorým toto všetko ‚presadzujem‘, je politický despotizmus, je najhrubšie porušenie demokratických princípov.“

Ale to už prichádzal rok 1968.

Záver

Nie je to nič príjemné takto sa prostredníctvom vlastných textov odhaľovať. Navyše, musím sa priznať, že som výsledný tvar tohto svojho návratu do minulosti trochu zjemnil. Vynechal som všetku tú vatu, ktorou sme naše články vtedy vypchávali, teda odvolávanie sa na materiály zjazdov KSSZ či KSČ, na práve aktuálne politické autority, ako bol Novotný či Hendrych, nehovoriac už o klasikoch marxizmu-leninizmu. To bola v tých časoch, takpovediac, povinná „úlitba bohům“, ktorá sa od nás očakávala a ktorou sme sa chránili pred hroziacou zlobou vrchnosti. Niekedy nás však neochránilo ani to.

O niečo slobodnejšie písať, aj keď len na chvíľu, sme mohli až v roku 1968.

 

 
Navigácia stránky